Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti? To fakt?

Článok som uverejnil v Slovenskej Vitalite

Sediac na pohovke si zapínam šuštiačku až ku krku. Opať mi pomáha uvedomovať si svoje telesné reakcie. V duchu sa usmejem, cítim sa ako kozmonaut v skafandri. Pomáha mi to sa cítiť bezpečnejšie, chránenejší. Dôvodom je písanie o Hanbe. A i keď nejdem prvoplánovo písať o svojej hanbe, predsa mám kdesi strach, či sa predsa len neodhalím priveľmi, keď prispejem týmto článkom. Je mi už teraz jasné, že i keď budem písať o Hanbe všeobecne, bude sa ma to dotýkať, budem potrebovať si byť vedomý…

Keď sa na seba pozerám, uvedomujem si dve možnosti, ako sa brať. Jedna je zasmiatie sa na tom, že sedim v obývačke v šuštiačke. Akosi to nie je od srdca. Hahaha, aha tam sedí niekto v šuštiačke vo vnútri, je smiešny, slabý! Má slabú schopnosť vydržať chlad, mal by viac otužovať! Alebo iná možnosť. Začať sa zaujímať, čo sa deje také, že niekto potrebuje byť vo vnútri oblečený ako vonku? Je mu zima? Prečo? A keď mu nieje zima, o čo ide?

Prvý spôsob je najbežnejšia forma, môžeme ju nazvať napr. zahanbovanie. Prichádza zvonka. Hanbi sa že sedíš inak, než je normálne! Pripomínaš mi totiž, že občas sa tiež cítim nenormálne/y, a bojím sa, čo na to ostatní. Nútim ťa, človek, aby si sa ospravedlňoval, cítil sa nedostatočný. Vravím o tom, že máme byť za každých okolností výkonní, dynamickí, krásni, bohatí – inak nebudeme „in“, čiže nebudeme patriť do toho klubu správnych. Nebudem patriť… Budem sám, podivín, na ktorom sa budú ostatní smiať.

Takže by som mal dať bundu dole, začať sa tváriť, ze necítim nič také, ako ten strach, že budem príliš odhalený. Že mi to nevadí, som „cool (chladný)“. Ak sa naučím dostatočne necítiť, bude to určite možné. Budem síce oddelený od veľkej časti seba, v skutočnosti i od každého okolo, ale budem môcť akosi „patriť“. Hlavne ma nebude nikto zosmiešňovať, zahanbovať. To je horšie ako sa klepať od zimy… .

Druhý spôsob, zaujímanie sa o čo ide, je zvedavosťou, vytvorením bezpečného priestoru a úprimného záujmu, je vzťahovaním sa. K sebe, ľuďom, zvieratám, svetu. Taký prístup mi vraví, že som vítaný práve tak, ako to mám, že ten strach nie som ja, je to niečo, čo sa proste deje, čo príde a odíde, nezáleží na tom, v zmysle mojej hodnoty ako človeka, mojej dostatočnosti byť súčasťou. Že Ja niesom chyba, i keď možem chybovať. Môžem patriť a byť milovaný a hlavne milovať sám seba práve tak, ako som. Vytvára mi to priestor na život v celej komplexnosti mojich pocitov, mojej schopnosti milovať a vzťahovať sa.

Čiže inak povedané, druhý spôsob je niečo, na čo zväčša nie sme zvyknutí. Nezažívali sme to, až na výnimky, doma, pretože o tom nevedeli a nezažívali to ani naši rodičia, a ich rodičia… . V škole nás to už vôbec neučili. A vzhľadom k tomu, že v stave, keď sme zahanbení, sme dobre ovládateľní, je prvým mottom spoločnosti heslo ako: „Zahanbuj a panuj“.

A toto je pre mňa dostatočným dôvodom poukázať na tento mechanizmus ovládania, znižovania ľudskej dôstojnosti a spolupatričnosti!

Lebo hanba je veľmi telesný pocit. Prehliadaný, marginalizovaný. Nepochopený v jeho pozitívnej funkcii pre náš život.

A preto bola dostatočným dôvodom, aby som o nej chcel vedieť viac.

Oslovil som jedného chlapíka z Nemecka, Dr. Stephana Marksa. Odborníka na tému, čo nám spôsobuje hanba, zahanbenie. Ako Nemec vie o pocitoch hanby svoje, doviedlo ho to k skúmaniu, prečo sa vo svete udiaii a dejú globálne i osobné hrôzy. Ako napr. druhá svetová vojna. Pri jeho skúmaní, prečo ľudia nasledovali Hitlera, sa prvý raz objavila téma neuvedomovanej hanby. Tá, ktorá dovolila, aby Hitler ovládol a zmanipuloval masy. A tá vytvorila ďaľšiu hanbu, cez ktorú sa prekúsavajú i dnešné generácie. Dôvodom bolo neuvedomenie si vlastnej hodnoty. Napísal o tom knihu, ktorá ho priviedla k ďalšej. Vďaka nej sa objavila hlboko potlačená a skrytá téma. Téma Hanby a pre mňa osobne Druhej možnosti, o ktorej sa ďalej rozpíšem viac.

Ak si budem uvedomovať inú možnosť ako byť chybou (zahanbovaný), budem s úctou pristupovať nielen k sebe. A úprimne, desí ma, naozaj desí, že by som si ju neuvedomoval. Pretože viem, že by som musel niečo zo seba potlačiť, odštiepiť, zavrhnúť. Snažil by som sa naďalej čo najmenej cítiť, čo naozaj cítim. Veľmi by mi záležalo na tom „ako sa cítíť mám“. Aký mám byť podľa rodičov, spoločnosti, svojich priateľov a partneriek...

Zavrhol by som seba. A som si istý, že následne by ma to začalo ovládať. Snažil by som sa to hodiť na niekoho iného a potom ho zahanbiť. „Cítiť sa viac než druhých“ a „cítiť sa byť viac než druhý“je obrovský rozdiel.

Takže poďme na to, kde to celé začína! Budem konkrétny.
Aký je ten čudný strašidelný mechanizmus, ktorý spôsobuje, že ako ľudia neznášame, keď sa hanbíme? Že je nám tak zaťažko vnímať pozitívum hanby, jej dobré stránky? Keďže o hanbe je potrebné v prvom rade vedieť, bude to téma o štyroch základných potrebách človeka. Príbeh môže začínať hodne dávno… i kdesi v období pred a počas nášho narodenia.

V prvom pohľade našej mamy, otca, možnosti nachádzať bezdôvodnú lásku cez ich zrkadlenie. Spojením očného kontaktu, tým byť láskavo videný a spoznaný. Rešpektovaný so svojimi potrebami, emóciami a telesným stavom adekvátnym dotykom, pohladením. Toto hovorí o naše potrebe Uznania, toho, že ma niekto vidí a ja sa vidím cez neho. Našej jedinečnosti, výnimočnosti. No často do toho zasiahne „ťažký pôrod“, neúctivé zaobchádzanie s novorodencom a čosi, čo môžeme nazvať „štrukturálne násilie“. To je to, keď odmerať dieťa a mechanicky efektívne ho vyšetriť je dôležitejšie, než uznať jeho potrebu byť ihneď s mamou, byť v objatí jej očí, teple a vôni.

Štrukturálne násilie vraví, že dôležité nie je dieťa, ale systém. Osobné násilie vraví o tom, že dieťaťu je odoprené láskavé prijatie od konkrétneho človeka.

Je zdokumentovaný prípad J. Goebbelsa, blízkeho spolupracovníka Hitlera, kt. povedal že: „on sa mi naozaj pozeral do očí, videl ma!“. Pod Goebbelsovým vplyvom začal používať titul fuhrer. Desivá predstava a uvedomenie, pre súčasnosť napr. hnutia Skinheads, združení futbalových bitkárov a pod.

Zdá sa teda, že oko je orgánom hanby alebo uznania! Záleží AKO sa na niekoho v detstve pozerajú. A záleží, ako sa na niekoho pozeráme v dospelosti. Nevytvorenie očného kontaktu je najbežnejšia forma vytvorenia a udržania vzdialenosti. Hanba je určitá forma strachu, ktorá môže byť vyvolaná aj iba pohľadom či neúctivým dotykom.

Tu sa pridáva ďalšia téma, potreba Ochrany.
Láskavej vedomej blízkosti, ktorá nás v ranom veku chráni pred pohľadmi alebo dotykmi ľudí, ktorí nás nemilujú tak, ako naši blízki. Cez to si vieme vyvinúť dostatočnú schopnosť ochrany vlastnej identity v dospievaní a dospelosti. Náročné je to v okamihu, keď sme takúto formu ochrany od blízkych nedostali. Často si dospelí z detí uťahujú, robia srandu, tlačia na nich. Zahanbení je toľko spôsobov!

Malé dieťa to vníma úplne inak než dospelý, nemá ten filter, ktorý zmenší dopad slova či nahnevaného dotyku. Zažíva to priamo, môže sa cítiť, že ono je dôvodom prečo nedostáva lásku. Že ono je chybou… a vtedy je ochotné (nie, že by malo na výber) správať sa tak, aby bolo hromozvodom, menej chcelo, prípadne jedlo i keď nechce. Vieme si asi všetci niečo predstaviť.

Výsledkom teda môže byť pri dodržaní základnej ochrany našej integrity v detstve schopnosť sa chrániť v dospelosti. Opakom je neschopnosť sa chrániť v rôznych aspektoch. Napr. chránenie si svojej sebalásky, potrieb, seba uznania a seba ocenenia.

Tretia časť zo štyroch v tomto vyvažovacom mechanizme je Príslušnosť. 
Niekam patriť je od začiatku existenciálne. Malé dieťa sa o seba nevie postarať samé, potrebuje na to ostatných. Tí ho môžu s láskou vítať, nechávať ho pocítiť, že tam má v rodine svoje dobré miesto práve tak, ako je. Že má nárok na svoje povinnosti i výsady. 

Niekam nepatriť, neprináležať, sa rovná existenciálnemu ohrozeniu, smrti. Preto sa v dospelosti občas nájdeme v situáciách, kedy sme ochotní zradiť svoju intuíciu, sebaúctu, len aby sme niekam patrili. Pokiaľ nemáme silný pocit zázemia, koreňov, spojenia so svojím pôvodom a so zemou. Jasné, že to všetko sa dá zmeniť, naplniť sa. To je však väčšinou práca v dospelosti, prebratie vlastnej zodpovednosti za svoj stav, život a napĺňanie svojho hlbokého sna.

Práve hlad po príslušnosti a uznaní je tým, prečo niekto nasleduje tyranov, pokiaľ mu dajú vo svojich štruktúrach pevné miesto, prečo sa oženíme i keď nemilujeme naozaj, prípadne má niekto 40 a stále býva u rodičov.

Štvrtou časťou skladačky je Integrita. Byť verný sám sebe, svojmu srdcu, inštinktom… pocitom hanby, keď sa objavia. Ak nepodporujeme svoju integritu, keď sme dlžní sami sebe, tiež pociťujeme hanbu. Toto je časť, kde sa veľmi silne spájajú predošlé tri základné potreby človeka: Uznanie, Ochrana a Príslušnosť. Ich zdravá prítomnosť od počatia cez narodenie a dospievanie je hlavným faktorom ako sme sami so sebou.

Rozdiel medzi hanbou a zahanbovaním.
Hanba je niečo, čo vychádza z nás samých, ako určitý zdravý regulačný pocit. Dáva najavo, že sa deje niečo, čo narúša moju integritu, hranice, proste že sa deje „niečo cez“. Novou formou správania by mohlo byť sa týmto pocitom venovať a vytvoriť si tak prostredie kde bude zdravo vyvážené komfortné i rastové fungovanie. Pretože rast je vchádzanie do niečoho nového a väčšinou sa spája s krokom do neznámeho a teda vykročenia za hranice komfortnej zóny! Hanby nesmie byť priveľa, inak sa dostávame do transu, sme mimo. U každého je nejaký priebeh, zažíva hanbu inak. „Moja hanba“ je iná ako „vaša“. Čiže ide i o harmonické vyváženie exponovania sa, otvárania sa. Tu chránime svoju integritu.

Zahanbovanie je dej, ktorý prichádza zvonka.
Na jednu stranu zahanbujeme a zraňujeme druhých vtedy, keď neprijmeme svoje pocity hanby. Stáva sa že sme vtedy obranne arogantní, odchádzame, prehadzujeme svoju hanbu na druhých. A tak opäť narušujeme vťahové spojenia.

Iný prípad je byť svedkom zahanbovania iných, ako narušovania celistvosti (integrity) druhého, nekonanie v tomto ohľade z nás robí chtiac nechtiac spoluvinníkov. Vytvára v nás vlastné pocity hanby, viny, hnevu a strachu. Cítime, že sme si niečo dlžní. Ak také niečo vznikne, dochádza bez komunikácie o tom k oddialeniu sa, stiahnutiu a opäť sme v nevzťahovom tranze, s pocitom ostať so svojou hanbou každý sám. Desivé uvedomenie, aspoň pre mňa. A potom radosť, pretože keď o tom viem, nemusím sa nechať ovládať nekonaním, zamrznutím. Môžem inapriek strachu urobiť „správnu“ vec z pohľadu srdca. V tom si môžem nájsť cestu von pomocou ZVEDAVOSTI.

Zvedavosť je vlastne i cesta k odpusteniu sebe a iným. Pretože ne-odpúšťať znamená i niečo zadržiavať, nenechať plynúť. Byť v minulosti. Teraz začína byť moderný výraz „flow“, ktorý môžeme voľne preložiť ako „veci plynú, život ide ďalej“. Zvedavosť nás môže preniest do pritomnosti a súčasne nájsť vhľad, pochopenie, nájst cestu tam, kde by bez postoj bez zvedavosti inácesta nebola.

A súčasne je zvedavosť formou uznania, cítime sa vtedy videní. Toto je praktické využitie zvedavosti, ktorú osobne volám schopnosťou („skillom“), pretože sa jej potrebujeme učiť. Ja ju privádzam ako tému napr. keď učím Kraniosakrálnu terapiu, Tantru alebo Bojové umenia. Aby bola zvedavosť prítomná ako hlboký postoj. Vnímaná v slove, dotyku i pohľade. 

Tak dávame veciam iný rozmer, väčší priestor, sebe možnosť dozvedieť sa niečo nové o sebe, o tom, v akom som vzťahu ku svetu. Tak máme možnosť v sebe rozvinúť láskavé postoje, ktoré sa nám možno predtým nedostali. Dá sa to zmeniť! V dnešne dobe môžeme byť tak odvážni alebo nás môže súčasná situácia tak hnevať a bolieť, že táto potreba nového prístupu bude silnejšia, než strach zo stretnutia sa so sebou samým.

Preto semináre o hanbe a dotykoch budú pokračovať, dávajú mi zmysel, dávajú nádej.
A na záver, i keď písať o hanbe sa dá dlho?

Cestou z hanby je pre mňa určite láskavá zvedavosť. Pretože hanba má v sebe posolstvo. Tajomstvo. Má svoj účel a význam. To všetko nám umožňuje žiť s úctou k sebe samému, k druhým, k životu ktorý sa cezo mňa chce prejaviť empatickým spôsobom.

Má niečo dosiahnuť – je strážcom ľudskej dôstojnosti… !

Niektoré bežné obranné mechanizmy voči hanbe:

• + Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iní nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaní, opovrhovaní, exponovaní, na okraji atď. => to, pre čo sa hanbíme, premietame do ostatných
• + Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentní,
  + človek neukazuje žiadnu „slabosť“, zraniteľné city ako je láskavosť, alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.
• + človek ukazuje navonok svoju fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.
  + Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.
• + Urobíme sa že sme naozaj malí, neviditeľní, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbení
• + Chováme sa „poslušne“, aby sme zapadli, disciplinovano a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.
• + Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných
• + Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresii alebo samovražde („lepšie mŕtvy ako zahanbený“)
• + Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené („Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím“).
  + Hanba a obrana pred ňou bola vždy i funkciou skupiny, organizácie alebo spoločnosti, „zahanbuj a panuj“. K šikanovaniu sa často ľudia uchýlia ako k obrane pred hanbou.

Elias Bohunický, s dovolením prekladu obranných mechanizmov od Dr.Stephan Marks