Panva všetkými darmi obdarovaná

Posledných 5 rokov si všímam zaujímavý jav. V osobnom živote i keď sprevádzam klientov a skupiny. Začal som si na základe toho hovoriť, že keby mali spolu Pandorina skrinka a Trinásta komnata dieťa, volalo by sa „panva“.

Asi vás dnes pozývam k čítaniu úvahy, do ktorej ma srdce tlačí už pár rokov, ktorá ma šancu stať sa traktátom. Tak mojím pôvodne plánovaným malým článkom vraví kamarát Milan Galata – zase si napísal traktát a nie článok 🙂 Ale tomuto fakt potrebujem dať úvod, jadro a záver, lebo reč je o uctení si svojich darov, tela a hraníc, o prizvaní animálnej sily do srdca, aby sme mali silu a odhodlanie žiť našu pravdu, život a zdravú lásku. Vnímať svoju zraniteľnosť alebo prebrať zodpovednosť za „neohrozenosť“. Tak idem na to, zvedavo otvoriť túto pokladnicu telesnej múdrosti.

Určite skúste všetky prvky príbehu pripodobniť téme, o ktorej píšem. Príbehy o Pandorinej skrinke sa rôznia, niečo ostáva stabilné. Napríklad, že jej Bohovia dali rôzne dary, ona sama mala byť neodolateľná. Poslali ju na Zem ako odpoveď Prométeovi, ktorý im čmajzol oheň a dal ho ľuďom. Urobil z ľudí samostatné a rozumné bytosti, avšak ľudia to prepískli a prestali si vážiť Bohov a „řád“. Zeus sa nasral a riešil to tak, že dal z vody a hliny vyrobiť neodolateľne krásne dievča (reklamy a bilboardy?). Dali jej magickú skrinku. K fajnovým darom, ktoré niesla v skrinke boli primiešané i iné chuťovky – bieda, zlo, závisť, pohromy, hádky, vojny a podobne. A poslali ju na Zem, najprv Prométeovi. On sa ale chalan nenechal stransovať, čuchal, že čosi tam nesedí. Krásny zvodný dar, pri ktorom ale vnútorná kontrolka pípala ako o život. Vlastne z mojich skúseností skôr vrieskala na plné gule – buď zvedavý, zaujímaj sa, daj si čas načuchať, čo vlastne cítiš, sleduj reakcie tela a svoje gestá, nenechaj si vypáliť lebku tým, čo vidíš. OK, Prométeus to podľa príbehu zjavne „dal“. Mno a mal mladšieho brata, (ohh Džízes, žeby naše nevedomé ja?).

Tak tento típek sa s prehľadom stransovať nechal. Uvidel Pandoru – spomenul som si pri tom na scénku z „Masky“, keď Jimovi Careymu spadla brada na stôl a vykotúľal sa mu jazyk 🙂 – a vzal si ju za ženu.

Tuná sa pochopiteľne rozprávanie trochu líši (asi či to ide z mužskej alebo ženskej strany heh) – Pandora bola zvedavá a otvorila ju alebo ju k tomu naviedol Epimétheus. V každom prípade sa im podarilo zdarne vypustiť džina z láhve, a všetky verzie sa zhodujú, že na dne ostala Nádej. Vravím si že ok, šak vlastne i kvôli nej píšem tento traktát (už mi je jasné, že to traktát bude). Ale prečo kua ostala práve nádej? Aby sme ju mali poruke? Mno, ja ju použijem aby som sa v článku nestransoval a zdarne to dopísal s hlavou a pätou. Navrhujem ju len tak pre prípad uchopiť.

Takže, toľko pradávny príbeh – kto sa ešte nevydesil z dĺžky traktátu má najlepšiu príležitosť teraz. Toto bol úvod.

Smerujem k jadru, začínam hrať hlbšie tóny, je teplejšie a vlhšie, prechádzeme do amazonskej džungle od srdca smerom dole k panve – vnímate, ako sa prehlbuje atmosféra, mení dýchanie? Neflákajte to, moji milí, ak z toho chcete niečo mať, šup šup do telesného čítania textu 🙂 jednu ruku si môžete položiť na podbrušok a zaujímajte sa v ňom o telesne ukotvené pocity. Žiadne lietanie do hlavy a predstáv, inak si pokazíte zážitok. Faajn, pokračujem.

Vraj je preklad mena Pandora „všetkými darmi obdarovaná“. A to vidím a zažívam pri lektorovaní kurzov, kde pracujeme s dotykom. Učí ma to najvyššej bdelosti. Skoro ako prechádzka v hadej jame – nerobiť prudké pohyby (v zmysle sledovať signály), dýchať tak akurát, jak telo chce, sledovať, čo sa deje v mojej osobnej ZOO, na žiadneho nešlapnúť a pozývať čokoľvek, čo sa objaví. Inak bude čosi zmenšené, zahanbené a s istotou sa prejaví. Najčastejšie potlačenou nasratosťou – nikto v skutočnosti v hĺbke nemá rád, keď si ho nevšímajú a navyše prekračujú jeho hranice. Ani Tí, čo sedia v kúte a tvária sa, že tam nie sú, aby bolo jasné. Vtedy sme najhlasnejší.

Tak sa mi to stalo pri prvom uvedomení sa v téme pár rokov dozadu. Lektoroval som kurz kraniosakrálky a keďže v názve má lebku (cranio) i sakrálnu oblasť (krížová kosť + oblasť panvy) v nejaký moment príde na rad i téma o dotykoch na panve. Panva pre mňa predstavuje oblasť animálnej živočíšnej sily, schopnosti žiť a prežiť v tej najčistejšej, ničím nezmanipulovateľnej podobe. Predstavuje akýsi premakaný tlakový kotol, ktorý, ak je správne používaný, posilňuje srdce, mužsky povedané „srdce má gule“, alebo v opačnom prípade je napr. „srdce vykastrované“. Nepochybujem, že žensky povedané inými slovami je to tak isto. V jednom českom filme povedala mama dospelej dcére „duvěřuj svojí kundě“. ehm, takže srdce a panva vtedy vedia, že patria k sebe, „cítia sa navzájom“ – držia sa za ruky

(PS ak to neflákate – ako to vedia práve teraz tie vaše? )

Nechcem zachádzať do spoločenskej histórie zahanbovania tela, prirodzených potrieb a autenticity. Všetci vieme, že to bolo desné, nejako to ešte stále desné je a že súčasne sami rozhodujeme o tom, čo s tým pre seba spravíme. Faktom iba je, že to zažívam ako tému, o ktorej potrebujem hovoriť. Na spomínanom kurze som na 3tí deň povedal, že sa ideme venovať panve… Atmosféra začala zamŕzať, asi ako v duchárskom filme. Ľuďom sa postupne odkrvovali tváre a ich pohľady sa stávali neprítomnými a telesný pohyb javil známky „zdrhni, kým sa dá, a keď nie, v najhoršom zabi lektora a na niekoho to hoď“.

Toto sa mi stalo a som si bol konečne ochotný všimnúť – po x rokoch lektorovania. Určite sa „to “ dialo i predtým, ale nesedelo mi to do konceptu. Priznám sa, nevedel som čo robiť. Dovtedy som mal jasnú štruktúru, mal som priam načasované, ktorú techniku v ktorý deň budeme preberať. No problem, všetko bolo jasné a šlapalo ako hodinky. A zrazu TO nešlo. Videl som skupinu ľudí, ktorí majú obrovský „stres“ a vlastne o tom ani nevedia. Chápete? Oni nevedeli, že sa boja a brutálne hanbia. Presne sem viem vystopovať moment, kedy som sa rozhodol vykašľať na „moju“ predstavu o tom, ako má vyzerať dianie na kurze a kam smerovať, a nechať sa viesť Zdrojom. V tom momente mi hlas môjho radcu povedal: „Marek, sú tu Tí ľudia pre kurz alebo je ten kurz pre nich?“

Čakaj, prečítaj si poslednú vetu ešte raz. Predstav si ma ako výkonnostne zameraného típka, s potrebou totálnej dokonalosti a potreby dostávať „dobrú“ spätnú väzbu od klientov. S nastavením „tak na mooojom kurze, že by sa nenaučili vnímať Dych života a kranio !?!?“ práve v tejto chvíli, keď to píšem k sebe opäť trénujem láskavý postoj 🙂

Tam som si iba začínal uvedomovať, ako som obrovsky zahanboval, zľahčoval a buldozéroval seba i ostatných. Odvtedy, čo je cca 4- 5 rokov, sa snažím si všímať signály, ktorými telo rozpráva. Moja hlboká vďaka patrí Učiteľom Proces-orientovanej práce, Arnoldovi a Amy Mindellovcom, Stephanovi Marksovi, Davidovi Bedrickovi, Ivanovi a Marianne Vernym a všetkým, ktorí mi pomáhali a pomáhajú v tejto téme otvárať oči a srdce. Janovi Maďarovi, ktorý ma učil bojové umenia a trieskal mi o hlavu, že nemám byť roztečená hmota, ale postaviť sa za seba.

Som absolútne presvedčený, že je nutné sa o tomto otvorene rozprávať. Neživiť tajomstvo o potrebe naučiť sa pracovať s hranicami oveľa pozornejšie. Až teraz sa cítim dostatočne pevný písať a nechať sa vidieť. Pretože tiež som bol súčasťou zahanbujúceho mechanizmu a dobre viem, že všetko, čo si ešte nedovolím alebo neviem nechať u seba, automaticky nevedome presúvam. Odfičal som si svoju časť vzťahov s klientkami, nevediac, že to nemôže fungovať ani za svet. Ale to je na samostatný článok, áno, Martin Černohorský, už sa do neho pustím.

Na tom kurze som prvý raz zmenil prístup, Spirit ma viedol do akceptácie toho, čo ľudia práve potrebujú, záujmu, kde sú a ako sa cítia, o čom snívajú ich telá. Začal som používať šamanské prvky, kruhy zdieľania, systemické konštelácie a prvky procesovej práce. Prvé roky som mal obrovské pochyby, hanbil som sa byť priamy, vysnívaval som a bol som skupinou vysnívavaný, fakt som si niekedy myslel, že mi hrablo, ale vytrval som s ochotou robiť chyby a poučiť sa na nich. Postupne. A Spirit i účastníci mi potvrdzovali že idem dobre. Je to „cesta, ktorá vzniká chôdzou“.

Otvorene hovorím – 90% ľudí na kurzoch si iba začína uvedomovať, ako sa cítia zahanbení, zranení, oddelení od svojej prirodzenej sily a sexuality, schopnosti presne a jasne formulovať, čo potrebujú. Som presvedčený, že to nikto nedá sám, potrebujeme sa navzájom. Naučiť sa o seba i druhých pozorne zaujímať, nechať sa vidieť a počuť, ctiť to jemné i to silné.

Hanba a strach tak strácajú svoju silu, prestávajú byť „duchmi v poli“ a vzniká teplo, ľudské teplo. Prítomnosť. Častokrát s roztraseným hlasom a kolenami, ale pravá nefalšovaná, zvedavá a v seba a Zdroj veriaca prítomnosť. Každý na to potrebujeme svoj čas, svoju pomalosť. A od každého, hlavne lektorov, ochotu vnímať signály a snívanie v poli. Špeciálne keď ide o dotykové sprevádzanie.

Oblasť panvy je z mojich skúseností najviac háklivá téma, od detských zahanbení prirodzenej sexuality cez zákazy vyjadriť svoj nesúhlas po vyjadrenie svoje radosti, vášne a slasti. Jedno s druhým súvisí, a ako vravieval zakladateľ Bioenergetiky Lowen – pokiaľ nie sme schopní efektívne nesúhlasiť a uctiť to, ako to máme, nemáme šancu prežívať skutočné pocity radosti. Áno, môžeme si ju vytvárať ako víziu, predstavu mysle a dať jej veľkú energiu. Ale to je toxický stav, podivný tranz, ktorý je dosť drahý. Stojí nás prítomnosť, pravdu tela a schopnosť intimity. Ešte som nestretol nikoho, kto by mal témy týkajúce sa panvy vyriešené v zmysle „nikdy nepociťujem hanblivosť“. Podľa mňa to nie je cieľom, iba uznať, čo cítim. A tá sila, postaviť sa za seba, podľa mňa drieme, mrnčí alebo spokojne mraučí v panve.

Zistil som, že kľúčom je, či som ako človek, muž a lektor ochotný spomaliť a dať potrebnú pozornosť pre to, čo sa práve deje. A i keď to teraz píšem viacej z pohľadu lektora, v prvom rade je to o osobnom živote. Z pohľadu mysle mi to na začiatku rozhadzovalo „koncept – ako Dušek hovorí – měl jsem domněnku…:) Teraz ostávam zvedavý, kam nás téma semináru zoberie, čo sa chce v skutočnosti zdieľať. Kto prišiel a čo účastníkov napriek všetkému priviedlo až do kruhu. Používam cvičenia, aby sa účastníci dostali k svojej snívajúcej časti, ktorá ukazuje tú vnútornú potrebu liečenia a radosti z učenia a poznávania. Učíme sa navzájom od seba.

A tak som si všimol, že stále menej účastníkov chodí kvôli tomu, aby sa naučili „kranio“. Chodia, lebo cítia, že tam môžu zdieľať v kruhu seba samých, nasať esenciu toho, čo potrebujú a skúmať sa v dotyku. Áno, niekedy si to úžasne užijú, niekedy sa otvorí smútok, inokedy zdravá agresia. Veľkou témou je dovoliť si mať sa dobre, prebrať zodpovednosť sa svoju potrebu oživujúcej radosti, slasti, tepla. A inokedy prijať, že ešte potrebujeme čas, keď sa ešte potrebujeme chrániť. Ale ak to urobíme vedome, vstúpime do svojej sily a sme v tom jasní, vieme byť súčasťou práve tak, ako sme.

A tak učím a nechávam sa učiť ako sa pomaličky, pravdivo a začiatočnícky zvedavo dotýkať seba i druhých. Vlastne je to zábavné, s 20ročnou praxou v masážach mám dojem, že som konečne nedávno kápol na to, o čo ide. Práve skúsenosť „smiem cítiť čo cítim a postarať sa o seba“ je podľa mňa najväčšou skúsenosťou, ktorú si zo seminárov ľudia odnášajú. LEBO SCHOPNOSŤ VNÍMAŤ DYCH ŽIVOTA JE STAV VEDOMIA, OCHOTY BYŤ K SEBE PRAVDIVÝ/Á A ODOVZDAŤ SA ŽIVOTU.

Dostávam sa k záveru svojho traktátu.

Naše telo je posvätné. Naše pocity sú dôležité. My sami sme dostatoční práve takí, akí sme, naša hodnota ako človeka sa nemení, nech sa akokoľvek hanbíme a cítime zmätení alebo sa cítime silní či múdri. Máme povinnosť prebrať iba svoju zodpovednosť za seba, svoje pocity, činy a život. A toto všetko sa nám darí o to ľahšie, čím viacej prijmeme všetky pocity našej panvy ako formu životnej energie a vedome ju použijeme v smere nášho Života. Môžeme sa rozhodnúť ju objať svojimi rukami vyrastajúcimi zo srdca, so všetkými pocitmi a potrebami a otvoriť sa jej až do srdca.

(ak by si si nevšimol/la je to ponuka na cvičenie ehm)

Táto forma sa mi páči, dáva mi zmysel, funguje mne i ľuďom, ktorých sprevádzam. Úcta k telu ako nášmu kompasu pravdy. Tak uctíme svoju múdrosť, prijmeme hrdosť a neprepálime to do pýchy. Náš osobný i vonkajší Zeus bude „v klídku“ a my sa nemusíme vytransovať prekročením svojich hraníc.
Vtedy je za mňa „panva všetkými darmi obdarovaná“ a my v svojej sile ochotní byť aj zraniteľní.

Ako sa mi to darí? Raz viac raz menej 🙂

Takže tak.
s úctou k tomu, čo nás všetkých vedie