Bojové umenie ako umenie sa báť?

Čo mi v Živote pomohlo nájsť v sebe silu a bezpečie? Určite bojové umenie. O umenie ustáť si svoje hranice a potreby.

Budem písať o tom, čo pre mňa bojové umenia znamenajú, v čom sú nápomocné a z môjho pohľadu potrebné pre vyvážený, zdravý a vedomý sociálny život. Ako som našiel cestu od tvrdého bojovníka k zraniteľnosti a láskavosti, ktorá je kľúčovou schopnosťou pre žitie radostného a naplneného života.
Je to pre mňa i poďakovanie a uctenie si Ducha bojových umení a učiteľov, ktorí ma stále sprevádzajú a vedú životom.

Zoberme to od základu. Čo tvorí hlavnú časť kvality našich životov? Ja vnímam, že sú to vzťahy. K ľuďom, zvieratám, veciam, priestoru. Vzťah k sebe samým, i k tým častiam seba, ktoré nepovažujeme za sexi alebo žiadúce. Akým spôsobom sme vo vzťahoch? Cítime sa bezpečne a ochotní sa nechať dotknúť? Byť fyzicky i psychicky intímni, hraví, pravdiví? Hravo, dravo, nežne či akokoľvek to práve máme?

Pre mňa je to akýsi ukazovateľ nášho postoja k životu, spôsobu komunikácie, toho, či sme so životom skôr v konflikte, vyhýbaní sa, boji alebo vedome v konfrontácii a zvedavosti ako prúdi láska.
Po rokoch cvičení bojových umení a následnému výcviku psychoterapie si uvedomujem, že všetci bojujeme a zraňujeme. Rôznymi spôsobmi – fyzicky i psychicky. Seba, druhých, prírodu. Jedinú cestu z toho von vidím zatiaľ v uvedomení si postojov a konaní až do bodu vlastných motivácií a konkrétnych krokov. Uvereniu na konkrétnej fyzickej i psychickej rovine v živote, že máme svoju silu a možnosť ju použiť. Ako ľudia potrebujeme konkrétny zážitok, nestačí iba „myslím si a dúfam“. Stále viac mužov i žien mi vraví, že ich starým snom bolo učiť sa bojové umenia. Pýtam sa prečo?

Odpoveďou je dokázať sa brániť, byť silný a v kontakte so svojou silou, cítiť sa v bezpečí, ťahá ma tam niečo, čo neviem vysvetliť.

Keď sa pýtame na pôvodný úmysel, účel niečoho, kam vstupujeme (kurz, škola, vzťah, práca), popisujeme vlastne v čom vnímame výhodu niečo robiť alebo tým byť. Či tam ideme hlavou alebo preto, že nás tam niečo ťahá, volá a ten hlas je dostatočne silný, aby som to nedokázal ignorovať. Potreba s tým byť tak, aby sa mi odhalila pravda o tom, čo ma tam ťahá a sa potrebujem dozvedieť.

Práve v téme bojových umení je podstatné to posledné, že človek na to, aby ich vedel „použiť“, sa tým, čo sa učí musí stať, byť tým. Stať sa tým vedomím, pozornosťou na procesy svojho tela i mysle v jemných i náročnejších situáciách. Sebaovládanie je podstatnou časťou. A súčasne nie je celkom vyjasnené v čom a ako sa vlastne máme ovládať.

Mal som šťastie prejsť od tvrdých bojových umení po úplne tekuté, ktoré ma prekvapili tým, že to mäkké dokáže byť oveľa pevnejšie a silnejšie. Koľkej ženskej jinovej energie som potreboval dovoliť cezo mňa tiecť. Ochota zmeniť svoj postoj s ktorým pristupujem k situácii, pokiaľ vnímam, že nie je pre mňa samého funkčný v zmysle radostne žitého života. Upraviť ho tak intuitívne, že nepotrebujem premýšľať. Myseľ sa nezapája, lebo keď sa zapojí, vznikne stvrdnutie, ktoré môžeme nazvať vnútorným postojom, neprijímaním toho, čo je. Snahou pretlačiť svoje predstavy alebo uniknúť tomu, čo hrozí, konfrontovať rozhodnutia mojej mysle verzus tela, duše a ducha. Takže nestačí iba telesné kultivovanie. Je potrebné venovať pozornosť svojej psychike, hľadať dôvody, prečo mi technika nevyšla, prečo som vytvrdol, čoho sa vlastne bojím a aký obranný vzorec sa mi zapol. Ak pracujem so zbraňami, je to ešte dôležitejšie, neublížiť sám sebe alebo partnerovi.

Pretože sa vlastne stávame nositeľmi určitých kvalít a schopností. Všetko, čo sa naučíme, je bezpečné vďaka tomu, že sme si seba-vedomí, v zmysle, že vieme, čo sa s nami deje v danej situácii. Čo vlastne činím sebe a ostatným? Na to opäť potrebujem chcieť byť k sebe pravdivý. Priznanie si, že sa bojím a preto reagujem takto, je najvyšším atribútom bojovníka/čky. Či prejavíme silu zo strachu skôr, než dôjde ku jeho zdieľaniu, alebo ju použijeme v úmysle rozvíjať lásku, je obrovský rozdiel. To predpokladá, že sa nestaneme strojom, ktorý seká v sebaobrane hlava-nehlava okolo seba, fyzicky alebo slovne. Je dôležité ako sa rozhodneme Silu použiť, aké jej chceme dať vyjadrenie.

Ak budem veriť a cítiť, že mám možnosti, viem si vybrať. Môžem si vybrať medzi tým, že sa naučím mať silné telo, láskavo a technicky sa ubrániť fyzickému či slovnému manipulovaniu. Že rozviniem v sebe vedomie nemanipulovať druhými.

Otázka.
Spravilo ma to, čo robím a čomu venujem čas, šťastnejším, skutočnejším, otvorenejším a spontánnejším? Naučilo ma to byť človekom a nie uzlíkom reaktívnych vzorcov a nervov? Premenil som sa z roztečenej hmoty, ktorá uhýba pred svojimi potrebami zo strachu, čo na to ostatní? Alebo som konečne prestal tlačiť na druhých a prijal, že sme všetci rovnocenní? Naučil som sa otvoriť láske tak, ako ju ja vnímam, a žiť ju? Naučil som rozvinúť odvahu zoči-voči neznámemu? Prekonal som reaktívne vzorce a hlasy svojich rodičov a vychovávateľov? Uprednostňujem pred nátlakom spoločenskej propagandy svoju vlastnú intuíciu a dovoľujem si ju skúmať? Som ochotný sa o seba postarať ako fyzicky i emočne ako dospelý?

V jednom bode tréningu bojových umení, kde už viem že sa ubránim a druhí to dokonca i cítia, ostáva otázkou, kam ešte pokračovať? V technike? Okej, no to je samoúčelné, v rozvíjaní sily? Kam? Načo mi je v bežnom živote vedieť spraviť 500 klikov a zvládnuť 10 protivníkov? V tomto bode to je už živenie ega, ktoré vie byť nekonečné. Až príde vyšší vek, telo starne a postupne je čisto fyzicky výkonnostne limitované. Ak postavím svoj tréning iba na tomto, všetky tie roky posilňovania tela zo mňa vytečú a veľa neostane.

Emočná inteligencia?

V určitom bode, ak má človek šťastie, trpezlivosť a záujem, zistí, že existuje nejaká psychická energia, ktorá oživuje organizmus zvnútra. Že má nejaký tok, smer a charakter. Že je energia Z/zeme, kovu, vody a pod. Že ak sa naladím na konkrétnu z nich, bude moje telo a psychika svojím pohybom vyjadrovať jej charakter. Bude sa podľa nej hýbať. Naučí sa ich používať, na boj, ničenie a prípadne neskôr i na liečenie. Zistí, že posilňovať sa dá i „energetické“ telo. Viac energie, rôzne druhy. Opäť možnosť sa stratiť v samoúčelnosti, pokiaľ by sme ostali iba vo vyjadrení bojovania alebo hrania sa na liečiteľov. To, že sa naučíme pracovať s telom a energiou by nám ľuďom mohlo pomôcť vnímať, ako sa skutočne cítime, kde a ako zastavujeme energiu a pred čím si myslíme, že nás to má ochrániť. Môže to byť strach, zlosť, smútok… dokonca si vieme uvedomiť, že zastavujeme prejav sympatií a lásky. A prečo. Tak sa dostávame do úplne inej motivácie pre tréning bojových umení.

Bojovník lásky – láskavý bojovník?

Učíme sa spracovať svoj strach zo zdieľania seba samého nie tým, že ho potlačíme alebo ujdeme, ale že mu porozumieme a spravíme si z neho priateľa a pomocníka. Môže nás to zaviesť k starým spomienkam na príkoria, ktoré sa nám stali alebo sme ich tak vnímali. Na skúsenosti, ktoré sme si nazvali chybami. Kde sme si možno kadečo sľúbili, prisahali. Že takto už nie, že láska je nebezpečná, lebo po človeku vyžaduje odovzdanie sa úplne. Že si našu otvorenosť a pravdivosť treba zaslúžiť.
Skutočný bojovník či bojovníčka vedie od určitého momentu konfrontáciu so svojimi starými zvykmi a reakciami. Tak sa psychicky uvoľňuje.

IQ + EQ + TQ ako inteligencia rozumu, emócií a tela

Uvedomuje si, že každý postoj ktorý pri cvičení s partnerom zaujme, vyjadruje jeho bežný životný postoj v adekvátnych situáciách doma, v práci a vo vzťahoch. Tak som prišiel na to, že vlastne každé cvičenie je určitá konštelácia, každý spolubojovník nám predstavuje niekoho z bežného života. Nevyriešené vzťahy s rodičmi, súrodencami, učiteľmi a podobne.

Zdokonaľovaním seba-uvedomenia zažívame, ako sme prítomní v živote, kde sa snažíme uniknúť láske, keď sa bojíme, že nás zraní, aké gestá používame. Kde sa namiesto inštinktu a vnímania smerovania svojej duše nechávame odtlačiť zo života svojou mysľou.

Kedy telo a duša chce vykročiť k milovanému, no hlava pohyb zastaví. Pre istotu. Myseľ sa veľmi bojí lásky. Pretože odovzdaním sa láske ostávame v tu a teraz. Tak nevedomky alebo i vedome bojujeme, odstrkávame od seba ľudí či situácie, ostávame radšej buď osamotení alebo vôbec nevieme zostať radostne sami.

Pomocou výcviku sa spomalí myseľ, začíname vnímať svoju pravdu z hĺbky tela a duše. Ostáva pravda toho, čo je a chce byť. Človek už nedýcha, je ním dýchané, je ním pohybované. On sa pre toto rozhoduje na základe uvedomenia. A tam bežná myseľ nie je potrebná, umiera. Tak sa bojovník naučí vystaviť sa smrti, ktorá je zďaleka náročnejšia ako fyzická. Znamená premenu doterajšieho života a spôsobu bytia.
Vchádzanie do situácií a konfrontácií, otváraní sa tam, kde by predtým klamal alebo ušiel.

Nezasahovaním mysle dôjde k tomu, že nám spružnie telo, psychika a budeme mať ostré vnímanie.
Nestaneme sa tupými! Práve naopak, veľmi ostro rozumnými pomocou empatie na to, čo je zdravé. Tu sa používa napríklad tréning s mečom.

Áno, človek prestane dávať mysli priestor, aby nekontrolovane riadila jeho život. Začne vnímať kam a ku komu ho život naozaj volá, kde si má zastúpiť miesto. A na tomto mieste využije všetky atribúty bojovníka – pravdivosť, pevnosť, empatiu a zdieľanie.

Záverom
Pôvodným účelom bojových umení bolo ubránenie si svojho domova, rodiny a klanu. Proste bezpečia. Vnútorného i vonkajšieho. Bol to osobný rozvoj tela a duše, aby bol človek schopný vnímať o čo vlastne ide v jeho živote a jednotlivých situáciách. Na tom sa nič nezmenilo.

No špeciálne v dnešnej dobe, kedy sme ako spoločnosť tak odpojení od prírody, po storočiach znevažovania tela a jeho potrieb, autentického vyjadrovania svojich emócií – je možnosť stať sa vedomým bojovníkom lásky o to lákavejšia. Preto vnímam zmenu v štýle učenia bojových umení ako potrebnú. Precítiť a pochopiť, ako využiť svoj strach a pocity hanby na žitie vlastného života v radosti a láske. Proste naučiť sa konštruktívne a vedome báť 🙂.

A v určitom momente človek zistí, že nebojuje, jeho vnútorný postoj sa zmenil. I na tréningu bojových umení proste iba je, stelesňuje bytie. žije spontánne a inštinktívne v pravde – telom, slovom i činom.
Tam je pre mňa dohľadný vývoj bojovníka lásky dokonaný. Toto je pre mňa súčasný účel bojových umení.

U mňa na kurzoch nejde o dokazovanie si, že je niekto lepší človek ako iný, o násilie či páchanie bolesti! Ide o zdieľanú radosť z prejavu prirodzeného pohybu, sily a energie.
Zvedavé stretávanie sa. Neakceptujeme vyvyšovanie sa, neúctu a zákernosť. Vítame zvedavosť, hanblivosť, neskúsenosť i skúsenosť, zdravú konfrontáciu. Majstrovskú silu začiatočníckej mysle – po každý raz ako po prvý raz.

Elias Bohunický