Brutálna Zraniteľnosť – cesta k tomu, čo naozaj chceme. 

Vítam Vás pri ďalšom traktáte o tom, ako môžeme pre seba dobre využiť každodenné pocity zraniteľnosti a hanblivosti. 

Dnes sa budem zaoberať témou, ktorá zvykne byť na úplnom dne tejto studne – a to pomenovanie a nasledovanie toho, čo v živote naozaj v hĺbke chceme a potrebujeme. Nemyslím tým ako myšlienku v hlave, ale ako pocit v Tele, ktorý nami hýbe ak to dovolíme. Lebo ak si to nedovolíme, necháme (dáme) to druhým aj tak vyžrať…

O „Brutálnej zraniteľnosti“ hovorím preto, lebo pocity hanby a strachu prežívame KAŽDÝ/Á ako VEĽMI telesný pocit! 

Uznávam, že často nevedome, pretože nie je bežné cítiť sa v tele, keď sa deje mechanizmus hanby či zahanbovania. Telo sa snaží priviesť nás k sebe všemožnými signálmi, ibaže na to, aby sme do neho vliezli, obliekli sa do Tela, potrebujeme byť veľmi odvážni. 

Cítiť svoju kožu, kosti a svaly. Nie ako myšlienku, ale ako telesne ukotvený zážitok. Mimochodom, ako si cítite kožu a kosti práve teraz?

Vypovedať pre seba a i nahlas, čo sa v nás deje, čo cítime, že cítime. Uchch. A v situácii, kedy nám na niečom naozaj záleží, kde hrozí, že niečím zaplatíme – starým zvykom, zmenou vo vzťahu či práci… dovolím si tvrdiť, že vtedy to každý zažíva ako „Brutálnu zraniteľnosť“. Keď prijmeme strach z možného ODMIETNUTIA.

Časom si budujeme akúsi imunitu, cez opakované skúsenosti že „povedal som to / urobil a prežil som“ si budujeme stále väčšiu dôveru v seba a Život sa opakovane vystavovať pocitom zraniteľnosti. A tak sa viac a viac stavať do svojej osobnej Sily.

Osobne Vám navrhujem, čítajte článok postupne, dajte si dostatok času nacítiť/navnímať si, ako sa Vás text dotýka, čo cítite. 

Akékoľvek pocity súhlasu či nesúhlasu, kde na tele to cítite. A hlavne – ako sa Vás to dotýka v kontexte Vášho života. Ponúknem i pár cvičení na uľahčenie témy. Ak necháte čítať „i svoje telo“, je šanca že Vás Vaša vnútorná múdrosť privedie tam kam Vás život volá. Alebo zistíte, že už tam ste…

takže, to bol úvod a tu je článok:

Počas obdobia 14rokov, kedy som lektoroval kurzy Kraniosakrálnej terapie či Tantry, sme sa s účastníkmi zhodli na jednej veci. A síce, že im prišlo ako najnáročnejšie si zadefinovať, čo vlastne presne chcú. Tým mienim naozaj v hĺbke, v panve, srdci a duši. Kam ma to naozaj vedie z roviny telesne ukotveného zážitku. 

To, čo keď človek zdieľa s ostatnými, tak sa cíti naplnený radosťou a láskou. Kde cíti i na tele i na duši, že toto je TO. I keby to znamenalo prejaviť pravdivú lásku, hnev, smútok či dokonca „zmätok“.

A zobrať si to, nielen sa na to „pozerať“, či sa tým nechať obmývať, ale naozaj to „NASAŤ“ !

Ak si realisticky všimnem seba v momentoch, kedy sa uvedomím v situácii, kde nechcem byť alebo že jednám spôsobom ktorým v hĺbke nechcem – bývajú prítomné rôzne prejavy. Od zmeny dýchania, postavenia tela, neschopnosti jasne myslieť či komunikovať, koktanie, klamanie, mlženie… 

To čo zvykne pomôcť je jedna otázka – „ČO PRE SEBA PRÁVE TERAZ POTREBUJEM?“ 

Otázku treba rozšíriť do úrovne telesnej, psychickej či spirituálnej. Všetky sa navzájom ovplyvňujú, ale individuálne môžeme vnímať ako prioritnú jednu z nich. To už je vlastne akási kvalita, alebo schopnosť sa v situácii vnímať, vidieť. 

Sme si pozorovateľom, a ideálne nie hocijakým, ale „láskavým pozorovateľom seba samého v situácii“. Ak toto zvládneme, dovolíme si to, automaticky zahrnieme do kvality láskavosti i ostatných.

Určite je viacero spôsobov, ako si nástojiť na tom čo chceme. Od prosenia, sebavedomia, bojovania, vydierania, manipulácie, tvrdej ráznosti, flagmatičnosti a podobne. Zdá sa, že jedným z dôvodov, prečo je to náročné a sa dotýkajúce, je akýsi strach, spomienka, že nie je pre každého dosť.

Osobne nepoznám nikoho, kto by bol prekojený, prehladkaný, príliš podporovaný vo svojom autentickom prejave či príliš často dotýkaný s úctou len preto, že je. Stalo sa vám to niekomu? No, mne nie. Preto „riešim“ tento traktát, že som ešte nikoho takého nezažil. Zažil som pár ľudí, ktorí sa v tom boli ochotní vystaviť tomu, čo cítia a postupne tým prechádzať. A Tí ma inšpirovali, ukázali mi, že sa to POSTUPNE dá. Každý v svojom tempe a čase. Vysporiadať sa so starými spomienkami „nie som dosť alebo som príliš“.

Objavuje sa tu i kvalita prežitia. A jej tieňová časť – starý vzorec, generačné skúsenosti a história spoločnosti vravia, že si nemôžeme každý dovoliť byť šťastní a slobodní. Pretože hlavné je prežiť, a nie riešiť nejaké somariny ohľadne kvality života a svojich pocitov. 

Buďme reálni, máme za sebou vlastne 3 svetové vojny v krátkom čase. Ešte sme sa z nich ako spoločenstvo nespamätali, bolo treba odstupu niekoľkých generácií, aby sme sa pri priamom pohľade dozadu nezbláznili a nestranzovali. A pokiaľ cez toto individuálne neprejdeme a neuvedomíme sa v časti tohto kódu, môže sa diať, že mať sa slastne, príjemne a byť pravdivý k sebe a okoliu nebude povolené a tak si to treba nejako vydobiť, ukradnúť, zmanipulovať to.

Vlastne to, o čom píšem, je akýsi stav „láskavého priameho komunikovania svojich potrieb“. Potreby dotykov, úctivej komunikácie, prejaveného záujmu, hmotných statkov …

Čo je TO, čo potrebujete práve teraz? Viacej sa nadýchnuť? Nájsť si pohodlnejšie pozíciu na sedenie? Napiť sa? Povedať partnerovi/ke či niekomu to, čo v sebe dlho držíte a robí medzi vami vzdialenosť? Byť pár dní sami alebo ísť do spoločnosti blízkych priateľov? Nejakého skutočného si nájsť tým, že sa niekomu otvorím, ktorý to chce opätovať? Alebo?

Zhodli sme sa, že každý potrebuje byť vypočutý a videný. Mať pocit, že tam, kde chce či potrebuje byť, je vítaný. Prijatý taký, aký práve je a aj akí sme prirodzene vnútri. A súčasne – že vlastne máme kdesi prekvapenie, ak sa to stane.

Naozaj sa o mňa zaujímaš? Wow, to som vždy chcel. A teraz sa možno i bojím, čo to znamená, čo po mne budeš chcieť. Čo je za tým? Čo sa stane ak sa otvorím a nechám Ťa ma vidieť? Vždy som v hĺbke túžil po skutočnom intímnom vzťahu, kamarátskom a určite i partnerskom, kde si môžeme otvorene povedať čo cítime, kde som a čo by som rád. Ale…, . Poznáte to? 

Poznáte ten moment, keď sa zastavíte a zvažujete, či sa odhaliť? Či povedať na čom Vám záleží? Práve tento moment, táto chvíľa je kľúčová vo vzťahoch. Vtedy totiž ideme zdieľať niečo, čo pre nás je dôležité a nie bežné. To je moment kedy vzniká intimita a prehlbuje sa. Je to pozvánka byť odvážny a zodpovedný sám k sebe, svojmu vnútornému svetu Ja.

Je to i pozvánka pre druhého, či chce a je schopný. Páči sa mi pomôcka, kde o vzťahoch uvažujem z pohľadu ochoty a kapacity byť pravdivý do morku kostí. Dostať sa v rozhovore a stretnutí „až na kĺb“ toho, o čom sú.

Nechať sa vidieť s tým, že sa hanbím, že sa ma niečo hlboko dotýka je prejavom nie často videnej sily.

Pokiaľ na miesto tejto úprimnosti nezahráme „tých nad vecou; cool; múdrych; pokojných či nezávislých“ a čo ja viem, čo ešte. Vtedy máme šancu, že z našich vzťahov vznikne niečo skutočne o nás. A tam pre mňa začína prechod od statusu „známy“ ku „kamarát“ a neskôr „priateľ“. 

Pokiaľ si niekto myslí, že na priateľstve netreba pracovať, tak sa hlboko mýli. Hlboké vzťahy vždy vyžadujú našu vedomú pozornosť, ochotu prevziať si zodpovednosť za to čo cítim a konám, ako to komunikujem. Ako sa zaujímam a som pravdivý v svojich pocitoch. Podľa toho a dostatočne často opakovanej skúsenosti definujeme status vzťahu. Je hodne o našej osobnej a spoločnej zodpovednosti vo vzťahoch.

A vidím, ako som v minulosti veľakrát od tejto zodpovednosti uhol a tak zranil a i ako som bol ja na druhej strane. Je to také ľahké, necítiť seba vnútri a zahltiť sa niečím či niekým!

Pochybujem, že by sme ako vedome cítiaci ľudia prehadzovali na druhých svoje emócie a myšlienky, aby ich riešili za nás. Že by sme im “nakladali to, čo je naše“. Napriek tomu to bežne robíme. Ako je to možné? Pretože to, čo vo vzťahu nevypovieme a je pre nás silné, v skutočnosti ťahá najviac pozornosti, niekto to cíti. 

A keď to odmietneme „nechať u seba“, musí sa tým zaoberať niekto iný (človek, zviera, rastliny). Z pozície tohto vedomia je mojou zodpovednosťou sa zaujímať o svoje pocity a pomenovávať ich.

Ideálne je nájsť v sebe kvalitu láskavého svedka, buď pocitovo v tele a dotknúť sa tam, alebo okolo seba v priestore. Čiže miesto, kde by stál človek ktorý sa na mňa pozerá za každej situácie láskavo.

Pár pomocných otázok, ktoré pre myseľ môžu vyznieť bláznivo, ale napriek tomu:

• Ako KTO sa zhováram s KÝM? Ako kto som / sa cítim v tejto situácii? Akú rolu má človek voči mne?

• Kde sa ma to dotýka?

• Ako to cítim?

• K čomu ma to vedie? (povedať, urobiť)

• Čo pre seba potrebujem aby som sa cítil dostatočne v bezpečí to komunikovať?

• Komunikujem v prvej osobe jednotného čísla?

• Som ten čo pozerá cez moje oči a vidí toho/tú za očami predo mnou. Vidím Ťa a cítim Ťa?

• A podobne

A niečo podobné sa začne diať, keď sa rozhodneme prísť na to, čo naozaj chceme. Zrazu sa objavia v našom živote buď živí ľudia alebo nejaké hlasy v našej hlave. Jedny nás zrejme budú viesť k tomu ísť hlbšie k tomu, čo sa deje, a druhí budú dávať rôzne súdy a kritiku, prečo to nie je dobré robiť. Čo všetko sa môže nebezpečne zmeniť, lebo zrejme vystúpime zo svojej komfortnej zóny. 

Tak ako ľudstvo zvykneme používať tieto vzorce:

• To, pre ktoré čo sa hanbíme, premietame do ostatných.

• Ak nechceme cítiť vlastnú hanbu, sú iní nútení sa hanbiť: sú zahanbení, zosmiešňovaní, opovrhovaní, exponovaní, na okraji atď.

• Pomocou nezrozumiteľnosti sa človek snaží byť nenapadnuteľný: ostatní sa tak budú cítiť neschopní, nekompetentní

• človek neukazuje žiadnu „slabosť“, zraniteľné city ako je láskavosť alebo nádej, ale prejavuje len negatívne alebo cynické emócie.

• človek ukazuje navonok jeho fasádu arogancie, takže nikto nemôže rozpoznať vlastné pochybnosti.

• Je aktívny skôr než pasívny, skôr útočník, než by vydržal nebrániť sa pomocou: priekov, hnevu, násilia.

• Urobíme sa, že sme naozaj malí, neviditeľní, vzdávame sa tak, aby sme neboli zahanbení

• Chováme sa „poslušne“, aby sme zapadli, disciplinovane a pracovito. Takéto ambície môžu mať za následok extrémne myslenie a perfekcionizmus.

• Ak je hanba vnímaná ako život ohrozujúca, čiže to byť chytený pri chybe, musí byť skrytá za každú cenu lžou, výhovorkou, zdôvodnením alebo obviňovaním ostatných.

• Mäkké, zraniteľné emócie sú zmrazené (citová otupenosť); toto môže viesť k chronickej nude, depresie alebo samovražde („lepšie mŕtvy ako zahanbený“).

• Pocity hanby môžu byť znecitlivené užívaním drog a tým sú neskôr pocity hanby často ešte viac posilnené („Hanbím sa, pretože som pil a pijem, pretože sa hanbím“).

Jedna časť hlasov nás teda vedie buď vo forme telesných nutkaní k pohybu, v obrazoch, zvukoch a podobne smerom k tomu, čo je v skutočnosti naše, čo sme my. Menej ezotericky povedané čo v skutočnosti v hĺbke chceme pre seba a naša duša i pre okolie. Čo chceme dostať a čo dávať.

Od telesnej intimity cez psychickú a spirituálnu. Hmotné veci – domov svojich snov, miesto na život, formu vzťahu tak ako to v hĺbke cítime. Náš slobodný prejav na verejnosti i v súkromí. Možno pojašenosť, dravosť, jemnosť, náš spôsob dynamiky či introverzie.

A druhé hlasy nás od toho odrádzajú. Hlasy našich rodičov, súrodencov, učiteľov, spoločnosti a pod. Väčšinou nemáme z detstva skúsenosť, že by sme boli naozaj vyslyšaní a počutí, ešte menej, že tomu bola daná skutočná váha. Takže je logické, keď zo začiatku nedôverujeme sebe ani druhým okolo, že sa o nás skutočne zaujímajú a milujú nás. Ostáva to ako nenaplnená potreba, pokiaľ sa nevenujeme svojim pocitom hanby, pretože za nimi sa skrývajú veci, o ktoré nám v skutočnosti ide, ktoré sa nás dotýkajú esenciálne.

Takže – pokiaľ chceme žiť svoj pocitovo skutočne naplnený život, tak, že to cítime i telesne a prospieva nám to – potrebujeme pravdivo komunikovať, o čo nám ide, priamo, jasne, láskavo a pevne.

V ktorejkoľvek oblasti našich životov – intimity a sexu, peňazí, práce. Aby sme zodpovednosť za seba nedávali na druhých. A súčasne sa nesnažili zachraňovať či spasiť tých okolo.☺

Skúste si spomenúť v situáciách na: „Čo pre seba teraz potrebujem / čo by mi pomohlo byť láskavo priamo pravdivý/á v tom, čo pre seba chcem?“ Je možné, že to zo začiatku bude treba trénovať, znova a znova. A pokiaľ máte partnerov, kamarátov a pod., s ktorými sa môžete dohodnúť na trénovaní tejto komunikácie – výborne.

Držím palce!

PS pripájam pre všetkých jedno cvičenie, ktoré som dostal vo výcviku Proces-orientovanej práce: Spojenie sa s láskavým svedkom. Boli časy, kedy som ho robil niekoľkokrát denne:

Spojenie sa svojím „Láskavým svedkom“

1) Nájdi si v priestore fyzicky miesto, kde sa budeš cítiť najlepšie spojená/ý so sebou. Postav sa tam a cíť sa chvíľku.

2) Spomeň si na najláskavejší okamih v svojom živote, kedy si cítila/l láskavý moment. Či už to bol nejaký človek (rodina, blízky priateľ či neznámy), v nejakej skupine či so zvieraťom alebo prírodou či vecou.

3) Nechaj svoje telo, nech si opäť nájde v priestore miesto, ktoré je priradené tomuto zážitku láskavosti. Postav sa fyzicky tam a všímaj si čo cítiš.

4) Staň sa týmto lákavým momentom, nasaj do seba túto kvalitu na mieste, kde ju Tvoje telo našlo, toľko, koľko pôjde v daný moment..

5) Z tohto miesta sa pozri, kde v priestore stojí Tvoje každodenné Ja. Iba si všímaj sama/m seba s láskavou kvalitou.

6) Čo si všímaš z láskavej pozície? Čo by si poradila/l sám sebe ako svoj Láskavý svedok?

Toto cvičenie rob niekoľko krát denne, a keď nemôžeš fyzicky meniť miesto, iba si ho telesne uvedom v priestore a pozeraj sa na seba z tohto miesta Láskavého svedka a všímaj si cez fyzické telo, čo sa deje.

Prajem vám nádherné, láskavé a Vaše dni a zaujímam sa o vaše zdieľania z hĺbky vás.

Elias Bohunicky