Hanba ako cesta k celistvosti – druhý diel

Srdečne Vás vítam pri pokračovaní témy o našich najhlbších a najskrytejších tajomstvách. Reč je o vytesnenej téme hanby a zraniteľnosti, ktoré nám pomáhajú stávať sa uvedomelejšími a empatickejšími.

Ak… 

Ak sme schopní byť si vedomý toho, že sa hanbíme, tento pocit si pomenovať a uvedomiť v kontexte súčasnej chvíle. V predchádzajúcich dieloch som načrtol niektoré mechanizmy hanby, signály ako si ju uvedomiť či už na tele alebo v psychickej nálade. A čo nás stojí sa tejto téme nevenovať,neuvedomovať si, že sa hanbíme. Že v prípade neuvedomenia si pociťovania hanby ju zväčša nenechávame u seba, ale nevedomky ju ako pocit a atmosféru presúvame k druhým. A ako to nesmierne zaťažuje osobné i pracovné vzťahy. 

Tento mesiac som čakal na napísanie článku do poslednej chvíle, mal som možnosť si vzhľadom k tomu uvedomiť svoje pocity hanby. Že som chcel byť výkonný a odovzdať článok čo najskôr. Svoj pocit, že chcem napísať niečo naozaj dotýkajúce sa väčšiny z nás. A všimol som si ten rozpor medzi svojou predstavou a vnútorným pocitom, že mám ešte počkať na „správny“ čas na písanie. Uvedomil som si, ako mi odľahlo, keď som to oslovil do redakcie, že potrebujem meškať aby som nepísal niečo len z hlavy, iba aby som niečo písal. Čiže to mi pomohlo sa uvoľniť v dôvere na to, čo ma vždy vedie pri písaní alebo lektorovaní – čosi, čo mi vraví Ako a Čo mám cez seba pustiť. A úplne mi odľahlo, keď teraz ten čas prišiel, a ja môžem dokončiť svoju časť zodpovednosti. Prečo o tom píšem? 

Pretože je to klasický mechanizmus, ktorý si často neuvedomujeme, keďže nás to cielene v rodinách či spoločnosti neučia. Namiesto štandardného postupu niečo „vydržať“, snažiť sa to nejako utajiť i pred sebou samým, že pociťujem zahanbenie. Alebo sa robiť silným, tým nad vecou, ironickým, agresívnym či detsky infantilným. Zahanbenie tam môže byť z rôznorodých dôvodov, od momentu nášho počatia a spôsobu i atmosféry, ako sme boli počatí. Bolo to láskavé milujúce spojenie rodičov alebo bola energia, ktorou sa spojilo vajíčko a spermia, v atmosfére nejakého konfliktu? Prípadne násilia.

Záleží i aké spätné väzby sme dostali na seba, svoj príchod na svet, ako nás videli a o nás hovorili. Čo nás vlastne formovalo. Z toho plynie dôležité uvedomenie – Ako Kto som teraz? Kým vlastne som, čo sú moje momentálne motivácie na pozadí mojich chcení a činov? 

Hovorím o tom, na koľko si vlastne uvedomujeme, či to, čo chceme, je z nášho hlbokého vnútra, alebo je to akási kompenzácia za pocity, že ak to neurobím, nebudem taký a taký. Tak nebudem dosť, nebudem milovaný, nebudem mať možnosť si zabezpečiť svoje prežitie. Čiže, čo ma núti (aké hlasy vo mne) niečo robiť v konflikte so svojím zdravím, radostným žitím. Ako si vlastne neuvedomujeme KEDY už môžeme žiť to, čo v hĺbke túžime zdieľať s ostatnými alebo si vypýtať pre seba ako potrebu. Akože – Kedy budeme mať povolenie a Kto nám ho môže dať? 

Akési presvedčenia a strachy v nás, najmä pokiaľ ich nemáme zvedomené, potom riadia náš život,výber práce, partnerov, priateľov a súvisia s naším žitím blahobytu. 

Na pozadí Hanby býva častokrát nejaký strach. Vraj ak by sme všetky strachy zredukovali na miesto odkiaľ vznikajú, ostali by dva základné strachy v živote. Jeden sa volá „nebudem milovaný ak“ a ten druhý „neprežijem, nebudem schopný sa sociálne zabezpečiť“. 

Niektoré môžu byť i staršie než náš život. Generačné pocity, ktoré sa presúvajú, dedia sa až do momentu, kedy sa i začne niekto z rodiny venovať. A tam bývajú skryté najrôznejšie príbehy, od vojnových zážitkov niekoho z rodiny, straty majetku, raného úmrtia či zabitia detí, vydedenie či exkomunikovanie kohosi. Nemanželské deti či zásadné porušenia rodinných či spoločenskýchnoriem. Zmeny vierovyznania z prospechových dôvodov, i keď to znamenalo záchranu života. 

Je mnoho dôvodov, kvôli ktorým môžeme pociťovať hanbu – buď svoju, ktorá súvisí s čímsi, čo smezažili my od svojho počatia, prípadne to, čo si preniesla naša Duša z minulých či paralelných existencií a to, čo sa týka histórie našej rodiny. 

Ešte raz – sú (alebo ja vnímam) tri hlavné okruhy, s ktorými sa potýkame keď sa zaujímame o svoje pocity strachu, hanby či iných zahlcujúcich pocitov. 

1) to, čo sa s nami dialo od momentu počatia
2) čo si priniesla do súčasného tela naša duša
3) ako na nás pôsobí rodinná história 

K rodinnej histórii treba spomenúť, že pod týmto slovom sa môže objaviť i niečo širšie než len priama genetická línia predkov. Môže to byť národná či komunitná záležitosť, ktorá bola utajená, a tak si hľadá na pozadí diania svoj spôsob ako byť „odtajnená“. Ak by som to dal do ešte vesmírnejšieho poňatia, 
 

objavila by sa i rovina celosvetová v zmysle Zeme. Rovina ľudstva a čo ľudstvo pácha planéte, zvieratám či vesmíru. Každý z nás reaguje viacej na niektorú z týchto rovín, ale na všetkých nás vplýva každá zo spomenutých rovín. Dalo by sa povedať, že tieto roviny/polia si hľadajú niekoho, kto im pomôže vyriešiť daný konflikt. Niekoho, kto bude dostatočne vhodným na zrkadlenie toho utajeného alebo zabudnutého. Toho, čo sa stalo a deje na pozadí každodennej mysle. 

Dostávame sa k zásadnému slovu v dynamike hanby – tajomstvo. Sme navyknutí, že svoju hanbu treba utajiť, skryť, schovať. Svoje pocity nedostatočnosti, toho, že niečo nevieme alebo nedokážeme, že nie sme dostatočne krásni či zaujímaví podľa súčasných noriem, ak náš zdravotný stav nie je optimálny, ak v sebe prenášame čosi, čo sme spáchali v minulosti a sme to nedoriešili… a pod. 

Dôvodom býva, že odhalenie sa vedie k pocitom zraniteľnosti, vystaveniu sa. A veľmi nás to kontaktuje so sebou a svojimi citmi a pocitmi. Ak máme presvedčenie, že nemôžeme komunikovať to, čo skutočne cítime, podľa toho sa chovať a konať – nejako to utajujeme. Vznikom tajomstva sa mení charakter atmosféry, pretože mechanizmus vzťahovej dynamiky funguje tak, že nás podvedome začína priťahovať to, čo nie je povedané či urobené. 

Čiže nás vlastne priťahuje to tajomné na pozadí, nevedomky to sťahuje k sebe energiu a pocity, čím to získa dostatok energie na prejavenie sa. Tajomstvo sa odhalí, keď „zožerie“ dostatok pozornosti a vedomia, tak vznikne „vedomá pozornosť, môžeme to nazvať i cielená zvedavosť. Otázka: „O čo tu teda vlastne ide, čo je podstata?“ U ľudí, kde pociťujeme, že nám „žerú energiu“ proste stačí byť jasný v otázke „o čo tu ide“ a sledovať, či človek hovorí to, čo cíti a nie si myslí. 

Ak by sme sa dokázali túto otázku pýtať sami seba, keď zažívame náročné chvíle, bolo by to ako požehnanie. Pokiaľ ešte nemáme v sebe tento druh otázky, záujmu, nedokážeme pochopiť, pomenovať, precítiť a zmeniť „ to čo sa nám deje“.

Podobná je i otázka „Čo teraz potrebujem?“ 

Pýtanie sa týchto otázok v zmysle podstaty veci je častokrát začiatok pociťovania hanby, pretože tam odhaľujeme i sami pred sebou svoje potreby, vnútorný stav, a to je zraniteľné. Na druhú stranu sme tak v kontakte sami so sebou, čo moderne nazývame „byť sám sebou“. 

Týmito otázkami prejavujeme záujem a úctu ako sami k sebe, tak i k ostatným. Smerom k sebe to môžeme nazvať sebareflexia a smerom von ako empatia. 

A súčasne si tak zadefinovávame svoje hranice, to, čo cítime pre seba ako prospešné a zdravé, a čo je už za touto hranicou je teda nezdravé až zničujúce. Finta je v tom všimnúť si, odkiaľ sa zaujímam, odkiaľ sa pýtam. Pýtam sa to z hlavy alebo je to pocit, ktorý so mnou rezonuje z oblasti srdca či brucha? Pocity komunikované z roviny tela sú zväčša to, čo je naše, týka sa nášho dobrého žitia. Našej integrity a zdravotného stavu. Oblasť hlavy je čosi ako veľký úložný priestor našich i cudzích myšlienok, nápadov, predstáv. Tam je skoro nemožné zistiť prostriedkami, ktoré nám ponúka spoločnosť, že čo z toho je vlastne naše. Či naša predstava o dokonalom partnerovi či domove a podobne je niečo, čo pociťujeme telesne alebo je to únik z pocitov do myslenia. 

A tajomstvo je charakteristické tým, že od neho odchádzame a robíme činnosť, ktorá od neho má odviesť pozornosť. Akonáhle sa nám deje, že nás ktosi vedie od tajomstva preč, pociťujeme vedome alebo nevedome nepríjemné pocity na tele, objavuje sa akási nespokojnosť, znižuje sa nám množstvo energie a pozornosti ona to, o čo tom nejde. 

Ešte inak – otázky typu „O čo tu vlastne ide? Čo je podstata rozhovoru?“ smerujú k odhaleniu motivácií a jadru toho, čo tam je na pozadí diania. 

Ak si spravíme sumár toho, čo som priniesol, dostaneme napr.: 

Hanba je niečo, čo nás ovplyvňuje viac než sme si zvyknutí priznať či uvedomiť. Ak si ju neuvedomíme a nenecháme u seba, prehodíme ju na druhých. Nejako. Ak ju nekomunikujeme, to, čo je za ňou, o čo nám naozaj ide a čo cítime, tak vytvárame tajomstvá. Tie si k sebe sťahujú pozornosť a okolitú energiu, aby sa mohli odhaliť. Ak niekto týmto spôsobom funguje príliš často alebo dlho, manipuluje s okolím a to v nás vytvára pocity. Najčastejšie smútku a hnevu. A to je jeden zo spôsobov, ako Hanbu prehadzujeme na druhých. Nútime ich, aby sa nami a našou hanbou zaoberali namiesto toho, aby sme ju sami pomenovali a komunikovali. 

Ako vidíme, pre naše vzťahy je komunikácia toho, čo sa s nami deje, čo cítime a potrebujeme, zásadná. Pokiaľ to neurobíme, neodvážime sa byť v tomto smere zraniteľní a odhalení, stojí nás to intimitu (nemyslím tým iba sex), hĺbku a skutočnú blízkosť. Stojí nás to dôveru a zdravie. Z nevypovedanej hanby sa stáva tajomstvo a to ostáva kdesi medzi nami. Ako v tej pesničke: „Bol medzi nami jeden krok“. Potrebou udržovať tajomstvá sa teda rozhodujeme pre stále väčšiu vzdialenosť vo vzťahoch. Pre väčší konflikt v našom pociťovaní, komunikovaní a konaní. Stojí nás to nás samých, pretože vtedy nie sme „sami sebou“. 

Čo s tým? 

Nachádzať Zdroje pre komunikáciu hanby a odčarovanie tajomstiev. Precítiť si, čo chránia a čo je treba, aby to chránené mohlo von na svet a radovať sa. Prísť na to, čo skutočne bez servítky pred

ostatnými chcete, vypovedať to aspoň najbližším a žiť to. Podmienka je ochota vytvoriť si bezpečie na to byť videný a komunikovať seba samého/mú. A prebrať zodpovednosť za čokoľvek, čo sa objaví.

Cez to rozvíjať schopnosť žiť intímny (skutočný) život s priateľmi, partnermi i neznámymi. Potrebujete od seba povolenie sa zblázniť – byť pravdivý. Vyzerať tak, ako sa cítite.  Pokiaľ cítite, že potrebujete pomoc, či už individuálnu alebo skupinovú podporu, prihláste sa o ňu. Choďte na osobné sedenie alebo na seminár/kurz ktorý sa zaoberá témou ako narábať s hanbou, intimitou a zraniteľnosťou. Pretože väčšinou je tam pripravené bezpečné prostredie pre tento typ

objavovania sa, zdieľania a stretávania. Podpora skupiny je úžasne nový zážitok, pretože zisťujeme, že v tom nie sme sami, týka sa to i iných, že je to normálne a prirodzené, Toto je veľká pomoc. A samozrejme i to, že na kurze by ste mali dostať i kvalitné nástroje, ktoré vám majú pomôcť v téme, ktorú potrebujete skúmať a integrovať.

Mojim zámerom pre tieto články, a vedenie kurzov ako takých, špeciálne pre kurzy oslovujúce intimitu, kde sa objavuje téma sexuality a jej skúmania, je, aby ľudia nielen zažili nové veci, spoznali seba a svoj svet. Ale – v prvom rade, aby dostali NÁSTROJE na integrovanie toho, čo spoznajú a sa ich dotkne, do svojich každodenných životov. 

Pre mňa bez tejto podmienky – empatického nástroja – chýba pravdivosť a uzemnenosť, kontakt s dennou realitou. Pretože sa ukazuje, že až EMPATICKÉ NÁSTROJE nám dovoľujú otvoriť sa do hĺbky 

toho obávaného a súčasne chceného, prirodzeného. Pomáhajú nám budovať bezpečie. V opačnom prípade dochádza buď k tomu, že sa neotvoríme, alebo sa ideme zblázniť s tým, čo sa o sebe dozvieme. 

Preto koncipujem a vlastne nechávam seminár vždy vykvasiť z neho samého, aby ukázal čo ľudia v skupine vlastne potrebujú a akým spôsobom. Popravde – nik nemá ako vedieť, kam sa v danej téme dostaneme, určuje to samozrejme moja aktuálna otvorenosť, pravdivosť, empatia a profesionalita. Ďalej to kam a ako sú účastníci ochotní sa vidieť a cítiť, vidieť a cítiť a nechať sa vidieť a cítiť. A nezávisle od toho sú tu svetové aktuálne deje, ktoré sa nás na nevedomej úrovni dotýkajú, ako napr. individuálne i skupinové nevedomie reagujúce na miesto, kde sa koná seminár, či je vo svete viacej mier či vojna a pod. Toto je dôležité si uvedomiť, že i napriek danej téme, ktorá určuje rámec diania, sa vlastne všetci zúčastňujeme v rôznych roliach ako: 

– jednotlivci sami za seba
– ako súčasť pôvodnej a pripadne i novej rodiny
– občania danej spoločnosti a kultúry
– muž alebo žena
– s nejakým sociálnym zázemím
– s nejakými skúsenosťami v danej téme seminára
(každý má nejaké, i keď o tom nemusí vedieť vedome) 

Toto a iné nevymenované veci v skutočnosti určujú, kam sa bude vyvíjať téma sedenia alebo semináru. A ako. 

Ďalšia časť, prečo vnímam, že je dôležité dostať NASTROJ na prácu so sebou v danej téme, je, že vlastne až po príchode do domáceho a pracovného prostredia zistime, ako život ukazuje svoju tvár teraz, po zážitkoch seminára. A veľakrát to nie je jednoduché, keď v pôvodnom prostredí vidíme a cítime, ako sme doteraz boli. 

Čiže pokiaľ nedochádza k integrácii a vedomému ÁNO do prostredí a situácii, z ktorých sme odišli na seminár, žijeme v akejsi bubline. Tu máme možnosť nechať prasknúť počas zážitkov na seminári/kurze. A aby sme komfortne zvládli novy prísun pocitov (dát), potrebujeme tie NASTROJE ako ostať novo vnímavý. Inak bez tej vedomej zmeny a ochoty novo komunikovať svoje potreby a hranice budeme vďaka zvýšenej po kurzovej vnímavosti a nabudeniu iba viacej trpieť a neskôr sa opäť zavrieme. 

Druhé nebezpečie je, že budeme vyhľadávať takéto komunity a skupiny, kde budeme parciálne, iba akosi oddelene, žiť tohto nového „seba“. Tzv. kurzová turistika – za to platíme veľkú útekovú daň v podobe psychického i telesného napätia pôvodného prostredia (domácnosť, práca,…). 

Toto je dôvod, prečo do kurzov intimity, tantry a bojových umení zapájam integrovaný štýl jednotlivých smerov: vedomý dotyk, bodyterapiu a kraniosakrálnu terapiu, tantru, psychoterapeutické dovednosti, rodinné a systemické konštelácie, feng shui, šamanizmus. ALE hlavne ľudský spôsob. Bez neho sú techniky technikami a nedotýkajú sa alebo je tu iba empatia bez ochoty robiť rázne presne kroky. 

A súčasne týmto prístupom majú i klienti príležitosť vnímať, že sme VSETCI súčasťou procesu na seminári, a hneď na mieste sa učiť používať tento nový spôsob vyjasňovania, vystavenia sa a ochoty nastaviť si to empaticky po svojom. 

Najmä seminár či výcvik o intimite je týmto nasiaknutý. Prečo? Lebo téma je tak primárna, animálna a súčasne tak vytesnená, že pripomína naplno rozbehnutý vlak opretý o zvodidla, kde buď časom nevydrží vlak alebo zvodidlá. Tak je potrebné, aby sme všetci boli OCHOTNÍ byť pravdivou súčasťou celku sami za seba. Boli ochotní nehrať všetky tie hry, kt. bežne hráme, prípadne boli ochotní ich spoznávať. 

Čo nám pomáha spoznávať svoje stratégie schovávania sa? Pocit, že z toho získavame konštruktívnu silu, a tu získavame EMPATICKÝMI NASTROJMI na seminári, pokiaľ je tak koncipovaný. 

Už nakoľko budú účastníci tieto nástroje využívať na seminári i v bežnom živote, je samozrejme na nich. Otázkou býva, AKO ZLÉ TO MUSÍ BYŤ ABY…?