Keď chceme spraviť nový krok… báseň
Keď chceme spraviť nový krok,
žiť Život svojich snov,
ktorý sníva v hĺbke i naše telo.
Možno plán Duše jasnej,
keď už chceme niečo pre seba,
nielen útek, ktorý ako sloboda vyzerá.
Keď nás život vedie dospieť,
emočne, v mysli i duchovne.
Keď nám kráľovská rola vraví buď!
Keď už človek a ľudstvo pevne stojí,
na svojom mieste v pravej chvíli,
aby svoj Život naplnili.
Zobrať zodpovednosť za seba,
pocity krásy, neba i pekla
radosti i bolesti,
kráľovsky si dovoliť.
Tak vlastný VIP klub vytvoriť.
Má to ovšem často háčik,
v ktorom slovo háčik váži viacej než iba máčny máčik.
Občas má váhu kotvy s lanom,
ktorým sa držíme s tým starým vedno.
Rozlúčiť so starým spôsobom bytia, žitia, života,
povedať ahoj, ďakujem! a ísť si dovoľujem ďalej.
Svojou cestou, svojim štýlom, vlastným životom.
V láske, šťastí a radosti,
to je jedna z najodvážnejších vecí.
Opustiť z hĺbky srdca, panvy a svojho tela
štýl, ktorým to žila naša rodina,
pokiaľ to bráni nášmu toku vpred.
Za toto preberáme každý svoj Diel.
Nájsť pravdivý status z hĺbky seba,
starým priateľstvám, vzťahom i miestam,
v ktorých sme zanechali energiu pozornosti,
ako kotvu, ktorou držali sme nádej a túžbu,
že snáď by sa to mohlo zmeniť, aspoň trochu.
Vtedy, ak popreli sme realitu.
Precítiť si každú kotvu či vlákno,
ktorou živíme spomienky,
aj krásne aj boľavé chvíľky.
Keď niekedy je to také sladkobôľne!
A preto občas také ťažké rozpliesť.
Túžba zmeniť minulosť,
nepomáha žiť prítomnosť.
Uvidieť a precítiť,
čo je a čo bolo,
kam nás vedie naše telo.
Naladené na Život.
Rieka citov je rieka energie,
ktorá, ak jej to dovolíme, prirodzene plynie.
Občas z nej spravíme priehradu,
zo strachu pred vystavením sa hĺbke citu.
Býva často ťažké pustiť tiaž
ktorá ťažila nás,
a možno mnohých pred nami,
tak strašne dlhý čas.
Rodinu, rod i kolektív
často celý zástup pred nami.
Odvážiť sa vystaviť,
pocitu, že stratíme možnosť byť.
Že keď nebudeme opakovať starý vzorec
vystavíme sa hrozbe, že láske a vzťahom je koniec.
Možno zistíme, že sme ten, čo pácha,
Možno sme si užívali rolu, čo manipulatívne plakáva.
Veď obe role sú tá istá páka.
Keď neodsmútime v ústrety novému Životu,
ostávame kdesi vzadu,
i keď mysli sa zdá, že sme už vpredu.
Že už sme to vyriešili.
Existuje divný názor, že
„čo zíde z očí zíde z mysle“
Avšak iba málokto sa pozrie,
kde jeho vnútorné telo skutočne žije.
Občas býva hlava, srdce či panva vzadu,
v nejakom našom starom vzťahu.
Možno sme ho odovzdali a teraz máme prázdny pocit.
Možno sme aj odovzdali svojej duše dáky kus,
pre lásku či rod či spoločenský kľud.
Čo s tým spravíme, ľudia milí,
čo keby sme sa v sebe mocne postavili?
Život nemusí byť už boj.
Dovolíme si mať sa krásne, jemne?
Či ešte potrebujeme utrpenie?
Treba vedieť veľmi jasne,
že bolesť sa mení na utrpenie,
keď si nedovolíme vziať ju vážne.
Odvážne i zraniteľne,
Píše doktor recept jasne.
X-krát denne užívajme.
Majme sa v úcte,
Na druhých svoje veci neprenášajme.
Ale zato úprimne sa zdieľajme.
Pomôžme si vzájomne,
Žijúc na tejto spoločnej lodi,
Matke Zemi, ktorá Vesmírom si letí.
Prevziať svoju časť, svoj diel,
v úcte k sebe, pravde, láske
k Životu i Smrti.
Tak vykročme už ozaj celí!
Podľa toho sa nám v živote darí.
Elias Bohunický