Keď túžime po zmene…
Všetci potrebujeme, či už si to priznáme, uvedomíme alebo nie, lásku. Kto ju nemá, nežije alebo necíti, tak po nej túži.
Háčik je v tom, že málokto si skutočne dovoľuje, aby ju žil. Lebo slovo „túžiť“ v sebe súčasne nesie i bolesť za tým, čo nemáme, lebo sa toho zväčša bojíme. A najmä krokov, ktoré sú k tomu potrebné urobiť. Láska nám ponúka uvoľňovať sa v strachu, hneve a teda v samých sebe. Ak jej to dovolíme, robí nás
radostnejšími a zdravšími. Láska je niečo ako osobná zodpovednosť každého a každej z nás.
Nie vždy postačuje na jej objavovanie a osvojenie si náš starý každodenný pohľad, spôsob nazerania. Je faktom, že sa nám vďaka nej otvárajú oči, uši, my celý. A takisto okolo nej prechádzame i bez toho, aby sme ju zaregistrovali. Chvíľu tu sme, a potom opäť dlhodobo nie.
Kade sa túlame? Kde je naše vedomie, keď sa nenachádzame zrovna tu a teraz?
V „dobrej či zlej“ minulosti alebo budúcnosti, ktorá nemusí nikdy nastať?
Tak by sa dalo povedať – Láska je všade, najmä v nás a je iba na nás, či ju spoznáme, uchopíme a ak už, tak ako – chabo, kŕčovito alebo jednoducho pevne – a ako ju využijeme či použijeme. Ak je teda na nás, či ju budeme môcť zažiť, potrebujeme za seba v tejto veci prebrať zodpovednosť. To sa neteší veľkej obľube – núti nás to zmeniť stereotypy. Aj v myslení, pohybovaní, vyjadrovaní… A to je minimálne na začiatku náročné.
Tak sa veľakrát uspokojíme s rôznymi náhražkami. Spoločnosť, ba veľakrát ani rodina, nás neučia ako dosiahnuť naše najhlbšie túžby a potreby. Skôr je nám diktované po čom túžiť máme, ako a koľko. Neraz sa stáva, že človek prežije väčšiu časť života, kým príde na to, čo vlastne naozaj chce. A takmer na staré kolená si spomenieme, že už sme to predsa vedeli, cítili sme prítomnosť toho tajomného aspoň chvíľu, ako deti. Ako nás čosi takmer osudovo niekam ťahalo. Vtedy si môžeme porovnať, či sme kráčali po svojej ceste, či sme žili svoj život, alebo nie.
ALE ČO AK VÁM POVIEM, ŽE SA TO DÁ ZISTIŤ AJ PRED POKROČILÝM VEKOM?
Verím, že doba, v ktorej máme tú česť žiť, spája veľa možností na sebarealizáciu, sebapoznanie a sebaliečenie. Vedomosti a múdrosti mnohých civilizácií, kedysi prístupná iba úzkemu kruhu vyvolených, sa opäť odkryli. Je to doteraz neopakovateľná príležitosť, uvedomujeme si to? Tú obrovskú šancu skĺbiť, vhodne skombinovať celosvetové dedičstvo. Ak vhodne skombinujeme vedomosti minulých storočí a tisícročí v jazyku dnešného človeka, dostaneme univerzálny systém použiteľný skutočne celospektrálne. Treba už iba natiahnuť vedomie a ruku.
Ak sa staneme vnímavejšími, otvorenejšími k sebe i okoliu, využijeme snáď šancu získať a použiť našu osobnú silu, cez ktorú môžeme dosiahnuť skutočnosti, po ktorých najviac túžime a potrebujeme. Osobnú silu mávame zablokovanú v našich myšlienkach a postojoch.
Čo mi z toho vyplýva?
Súčasne musíme byť schopný ostať vedome v prítomnosti oblečený do svojho tela – nazývam to schopnosťou zamerať osobnú silu, skoncentrovať ju tak, aby priniesla čo najväčší efekt a my sme tak dosiahli náš duchovný i telesný rast (v zmysle pohyblivosti, „aby nám telo nezavadzalo“). Inak povedané radosť zo života. Je to možné? ÁNO. Pretože radosť zo života sa spája s množstvom energie, ktorú môžeme použiť a spôsobom jej investovania.
Ak máme dostatok osobnej sily, máme energiu pre život, nadhľad a radosť. Je to už raz tak, že na dosiahnutie tohto všetkého sú niektoré činnosti viac, iné menej vhodné. Preto som sa v súčasnosti rozhodol zdieľať nový cvičebný systém, rešpektujúci individualitu človeka a spájajúci účinné a súčastne príjemné techniky (spôsoby, smery), čerpajúci z múdrostí overených časom a podaných jazykom dnešného človeka.
Systém som nazval Šamanské bojové umenie a v jeho Duchu učím bojové umenie ako cestu k osobnej sile a odvahe sa otvoriť Životu.
Elias Bohunický