Koža a hranice
Oblečme si svoje telo
Naše fyzické telo je prvým domovom, kam vstúpime pri príchode na Zem. Je láskavým darom, aby naša duša mohla ísť na tie miesta, kam potrebuje ísť, zažiť a zdieľať. A to vieme a sme ochotní najmä vtedy, keď sa cítime bezpečne a prijímaní. Vtedy sme schopní sa otvoriť, zdieľať tajomstvá svojej duše, podeliť sa o obrazy, ktorými duša žije, spieva a tancuje. Ako sa teda cítiť tak bezpečne, že nám to dovolí hravo a so sebaocenením prinášať svoje dary?
Naša duša zažila cez telo od chvíle, kedy bolo stvorené, mnohé pocity, dotyky či samotu. Niektoré dotyky prinášali teplo, bezpečie, uznanie. Blízkosť. Iné skôr odmietnutie, bolesť, prípadne nedokázali zastaviť svojou neprítomnosťou chvíle opustenosti a nekomfortu. Strachu. Naše telo si ich všetky pamätá, neomylne, hlboko. Našťastie je jeho prirodzenosťou sa meniť, vyvíjať, obnovovať sa. Tak i naša duša túži po krásne do momentu, kedy ho nežije. Pretože túžiť je v preklade „bolesť za niečím, čo nemám a bytostne potrebujem“.
V starých spisoch sa píše, že: „Ako hore, tak i dole“. Ja z toho teraz vyberiem časť, ktorá vraví o prepojení tela a psychiky. Ako by bolo možné cez cítenie sa v tele a jeho vrstvách – koža, svaly, kosti, orgány – mať komfortnejší život, zdravšie telo, uvoľnenejšiu hlavu, viac rozumieť sami sebe a žiť skutočný láskavý dialóg.
V poslednom období sa mnohí zaujímajú o to, čo spôsobuje súčasné pocity stresu, tlaku, smútku či hnevu. A ako to zmeniť, ako sa postaviť za seba a svoje potreby, prečo na jednu stranu radšej zachraňujeme ostatných namiesto seba, či radšej na všetko a všetkých kašleme. Ako je možné, že radšej po sebe nechávame šliapať, aby sme oplátkou za to boli chválení, prijímaní a cítili sa, že niekam patríme a máme tu právoplatné miesto? A častokrát, keď už konečne povieme „a dosť“, mávame pocity viny?
Podľa toho ako to chápem ja, ide o schopnosť ustáť si svoje hranice. Presne ten moment, kedy mi niečo nesedí, potrebujem vyjadriť svoj názor a potreby AKO práve som a potrebujem „BYŤ“. Ako je možné, že to pre väčšinu z nás nie je samozrejmosť? Jednoducho nás to nikto neučil /vďaka bohu za výnimky/, nepodporoval, či to neoceňoval. Rodina, spoločnosť, vláda, mnohé komunity – na prvý pohľad nepotrebujú a nechcú individuality. Rodičia sami nikdy niečo také nezažili, takže to tiež nemajú ako dávať ďalej. Naše základné potreby sa tak dostávajú do nepríjemnej, miestami až hrozivej konfrontácie s okolím.
Pokiaľ sme ako malí nezažili, že sme prijímaní, milovaní, oceňovaní a chránení i vtedy, keď nekonáme podľa predstáv rodičov, učiteľov a systému – k čomu vlastne dochádza? Urobíme čokoľvek, i proti sebe, aby sme tieto pocity od veľkých /dospelých, komunity…/ zažili.
Jedným zo spôsobov, ako začať spoznávať svoje hranice, ich budovať a so záujmom komunikovať, je práve cítenie si svojej kože. V duchu si teraz pri písaní uvedomujem, ako podivne to môže pre mnohých vyznieť. Cítenie si kože? Dobre, skúsim pokračovať. Koža na základnej úrovni slúži ako ochrana toho, čo je pod ňou. To je jej fyziologická funkcia. Na úrovni psychiky a duše je to podobné, veď používame výrazy ako „necítim sa vo svojej koži“, „má hrošiu kožu“, „cítim sa nahý/á“, „ísť s kožou na trh“ a pod. Čiže cítenie sa v svojej koži už evidentne predpokladá, že sa v nej cítim. Keď si teraz spomeniete na svoju kožu, ako si ju cítite? Vnímate, že ju máte, či ste „v nej“? Cítite cez ňu, čo máte oblečené? Kde sa opierate? Či sa pohybuje vzduch okolo vás?
Toto všetko nám pomáha sa uzemňovať, ostať „živými“ a zvedavými. Neunikať z tejto reality. Tým nevravím, že vnímanie nehmotného nie je dôležité. Ibaže bez spojenia s telom sa prakticky ťažko využije to, čo by chcelo byť zhmotnené. Ostávame vnímavými a dokážeme si včas všimnúť, že potrebujeme niečo komunikovať. A… Ako sme v skutočnosti v dotyku so svetom a životom. Akým smerom sme navyknutí komunikovať? Smerom k sebe, k druhým či vo vzájomnom dialógu? Aby to nebolo také teoretické, ponúknem následujúce cvičenie.
* * * * *
CVIČENIE NA VNÍMANIE KOŽE A HRANÍC
Položte si ruku kamkoľvek na telo, kde je vám to pohodlné. Uvedomujte si, že sa rukou dotýkate tela.
Dajte si čas, neponáhľajte sa. To je prvá časť. Teraz ruku oddiaľte a keď pôjdete na to isté miesto, preneste pozornosť na telo tak, aby ste sa primárne telom dotýkali dlane. Opäť si nechajte chvíľu čas to vstrebať. A na záver: oddiaľte ruku a pri položení na telo sa súčasne vedome dotýkajte rukou tela a telom ruky. Vnímajte to obojstranné pôsobenie. Čo ste zistili? Ako by ste to vedeli využiť vo svojej súčasnej situácii?
* * * * *
Toto bol malý príklad, kde si vieme ihneď uvedomiť, na koľko sme so svojím telom. Keď to prenesieme do našej pôvodnej témy, vnímali by sme týmto spôsobom priamo dotyk kože ruky na tele, opačne a obojstranne. Kto ste zvedaví, čo sa stane, zmení, keď si budete vedomí svojej kože na bruchu, krížoch, hrudi či čele… Nech sa páči, toto je ponuka na experiment. Čiže aké to je, keď sa hruďou dotýkate svojej dlane? A keď je to obojstranné?
Zo skúseností vyplýva, že pokiaľ si cítime svoju kožu v každej situácii i bez toho, aby sme sa jej dotýkali – čiže sme v nej boli „oblečení“ – vieme, odkiaľ pokiaľ sme to my. A kde už začína to, čo my nie sme. Ešte inak. Čo ja som a čo nie, čo je moje a čo mám nechať iným a nenosiť to na chrbte.
Elias Bohunický