Tá časť v nás, ktorá dokáže zabiť…

Tá časť v nás, ktorá dokáže zabiť. Verím, že ste aspoň trochu spozorneli 😀, lebo podľa mňa si táto téma zaslúži špeciálnu pozornosť. Extra starostlivosť.

Preto sa jej v DOJO cielene venujeme. Pozývam vás do nej trošku nahliadnuť, prípadne si ju i nacítiť cez cvičenie, ktoré je na záver článku.

Príde mi ako dobrý nápad, pozdieľať s vami čosi z mojej „klientskej kuchyne“. Pretože to, o čom už vieme, nás nemôže len tak ovládať. Už to nemá nad nami takú moc. A čím viacej sme si toho vedomí v myšlienkach, pocite a v tele, tým menej sa cítime „bezmocní“. Inak povedané, sme sebavedomejší a kompetentnejší.

Lebo v našej spoločnosti je akýsi neduh, nazvime ho „naučená bezmocnosť“. A uvedomujem si, že nasledujúce slová budú možno priveľmi na telo, tvrdé alebo priame. Ja v tom vnímam totiž neochotu a strach za seba prevziať zodpovednosť. Byť si seba-vedomý. Fyzicky, emočne, mentálne i spirituálne. Svojich pocitov a toho, že iba ja mám zodpovednosť za svoje pocity, činy a život. Nie spoločnosť, rodičia, rodina, priatelia či partneri. A už vôbec nie deti. Áno, je pravda, že každý sme mali nejaké detstvo. Diali sa nám i veľmi náročné veci. Zneužitia. Zahanbenia. Nedostatok. Alebo bolo niečoho naopak príliš. Z lásky sme na seba možno zobrali čosi, čo patrilo iným, dokonca i celej rodine. Túto časť je potrebné a nutné uznať, aby sme nezahanbili sami seba. Svoje pocity a to, čo nás formovalo. Inak s tým, alebo skôr so sebou, nedokážeme byť plne v kontakte. Tieto skúsenosti potrebujú byť vypočuté a zdieľané. I keď máme návyk si ich držať skôr pre seba, lebo je to niečím zahanbujúce a nepríjemné sa zdieľať. Otvoriť sa, dôverovať. Strach, že nás niekto opäť nezoberie vážne, odbije povrchnými slovami, prípadne si na nás zgustne alebo to použije proti nám niekedy v budúcnosti. Ach jaj.

Na druhú stranu, naše pocity sú energia. Alebo ešte inak. Naše city sú čistá energia. Naše po-city sú reakcia na čistú energiu, zážitok, lebo sa dejú po citoch. A emócie, nuž – sú vlastne odmietanie a chránenie sa pred citmi. Je to nesúhlas a bojovanie voči tomu, čo je. Takže ak prijímame svoje city a pocity, prijímame sami seba. A tým pádom máme dostatok energie. Je jedno či je to smútok, radosť, hnev alebo niečo čo je ťažké pomenovať. Proste si dovoľujeme dostatok energie. Áno, viem, že je to výzva. Ak si však nedovoľujeme cítiť, čo cítime, napríklad ako spomienku na to, čo sa nám stalo, keď sme sa prejavovali spontánne, autenticky, tak sa buď od seba (svojich pocitov) odpojíme, alebo proti nim bojujeme.

Ako?
Použijeme svoju energiu voči pôvodnej energii, myšlienku proti pocitu. Preto používame myslenie hodne vtedy, keď chceme necítiť. Je to dobrá obrana. Čiže použijeme svoju silu, svoju moc proti skutočnosti. A tak sa udeje, že máme energie „málo“. Predstavte si, že sa v našom tele hýbe nejaká energia (cit) a my nesúhlasíme s tým, že sa to deje. Zoberieme inú časť svojej energie a použijeme ju proti tejto pôvodnej. Potlačíme ju. Alebo sa odpojíme. Máme tú moc. Úplne každý človek. Takže vznikne odpojenie alebo potlačenie. Bežne tomu vravíme útok, útek a zamrznutie. Poznáte to? Nič nové pod slnkom. Ale uvedomujete si, že takto vzniká aj depresia?

Z anglického „de-pressed“ – potlačené. A čím dlhšie sa držíme potlačení, tým je to namáhavejšie. A vieme si na to i zvyknúť. Takže toto je spôsob, akým najčastejšie strácame svoju energiu, silu a moc. Buď ju ako spoločnosť popierame alebo odovzdávame. Poďme sa na to pozrieť trošku prakticky. Každý máme silu a moc. Niekedy si ju uvedomujeme, inokedy sa s ňou necítime byť v kontakte a prídeme si skôr slabý až bezmocný. Zraniteľný, zmätený. Nič nové na svete, však?

Môže byť zaujímavé položiť si nasledovné otázky:

Kam v takej chvíli zmizla naša sila alebo moc?
Ako sa TO stane?
Je možné tomu zabrániť?
Ostať v sile?
Ako?

Mne zafungovalo sebaspytovanie sa: Ako to robím, že o/pustím svoju silu?

Naozaj si všimnúť ten proces púšťania sily a čo za „spúšťač“ sa objavil. Niekto si totiž vypne ruky, prestane dýchať, podlomí si nohy. Niekto utečie. Niekto radšej bojuje proti tomu, čo naozaj chce zo strachu, že by o to mohol prísť, ak by to mal. Čo poviete, nie je zaujímavé o tom uvažovať i takto? Že nielen „sa nám“ niečo deje, ale že si „my“ vedome či nevedome vypneme ruky a podlomíme nohy? Vypneme dych či hlas? Prečo by sme to robili? Čo očakávame, že nám prinesie, keď silu doslova púšťame „z rúk a nôh“ či iných častí seba?

Má to nejakú výhodu. Zo začiatku možno nelogickú, nejaký vzorec zo starých čias. Mať silu prístupnú pre reálne použitie v tele a hlase, byť si jej vedomý a zmysluplne ju používať pre seba či iných? Môže to byť vnímané ako niečo nebezpečné, nevhodné, konfliktné. Niekto zraní mňa, alebo naopak ja zraním niekoho alebo sa raníme vzájomne. Kde tú silu nájsť a kumulovať?

V tomto bode si povedzme, že v našej panve sídli pôvodná, animálna a inštiktívna sila. Tá, čo sa zaujíma o prežitie. Tá, ktorá vie zabiť, ak je to potrebné. Pre prežitie a ochranu. Ale dlhé storočia sme boli presviedčaní, že je hriechom byť v kontakte s touto silou, chcieť niečo pre seba a nedajbože si to aj užiť. Je to nielen osobná, ale aj spoločenská výzva. Aká môže byť cena, keď nie sme vo vedomom telesnom kontakte s tou SILOU ČO DOKÁŽE ZABIŤ? Ako sa môže prejaviť jej neprijatie? Neprebratie svojej zodpovednosti za to, že sa chceme mať lepšie?

Napríklad môžeme:

– zabíjať svoje pocity a potreby,
– byť zmätený, nevedieť čo chceme,
– prepínať zo strachu pred konfrontáciou do hnevu, plaču a smútku,
– prejavovať podprahovo potlačenú agresiu iróniou, zahanbujúcimi slovami, gestami či mimikou,
– zabíjať očami, tvoriť „hlučné dusné ticho“,
– kastrovať seba a mužov (synov), prípadne ženy svojho vnútorného muža v sebe,
– prenášať zodpovednosť za svoje telo a hranice na druhých,
– prepínať do emočného tela bolesti všetkých mužov a žien, namiesto ostať so svojou vlastnou bolesťou a potrebou ju vyjadriť a postarať sa o seba,
– mstiť sa cez sex, mať sex i keď ho nechceme, vedome či nevedome,
– prepínať do únikových rolí Otca, Matky, Učiteľa/ky, Liečiteľa/ky, namiesto priateľa/ky, milenca/ky či partnera/ky,
– nahradiť dcéru za partnerku, či syna za partnera (zväčša iba emočne),
– nedovoliť synovi zo strachu pred tým, že sa raz stane mužom dospieť a podobne i dcére,
– nezastať sa detí, ak ich partner/ka zraňuje fyzicky alebo psychicky,
– a mnohé iné.

A toto je iba malý výpočet toho, čo odhaľujeme na osobných či skupinových stretnutiach. Každý človek si tam nachádza svoje hlboké bolesti a strach z toho vziať silu do vlastných rúk. Prevziať zodpovednosť za svoje pocity a telo. Za seba ako „jednoducho muža“ či „jednoducho ženu“. A keby sme išli ešte hlbšie, tak za seba ako samca či samicu.

Zaujímavé je, že táto sila, tento vedomý kontakt so silou „čo vie zabiť“, nám pomáha ukončiť naše osobné peklo. Pomáha nám urobiť zmysluplné zmeny. Ukončiť to, čo už nie je zdravé. Spraviť kroky k tomu, čo potrebujeme alebo si to dovoliť vypýtať. Dokonca – táto sila nám pomáha vnímať to, na čom nám naozaj v hĺbke záleží. A napriek, či možno práve vďaka, zraniteľnosti z toho plynúcej, ostať živými i v náročných chvíľach. Táto sila v sebe skrýva i schopnosť byť k sebe nežnými, zaujímajúcimi sa a láskavými. V prvom rade k sebe. No nie je to zaujímavá, vzrušujúca časť v nás? Lebo táto sila nám dovoľuje stáť odvážne a zmysluplne v láske a prijať zodpovednosť za to, že sa chceme mať najlepšie ako sa len dá.

A na záver vás pozývam k jednému cvičeniu.

Pomáha nám spojiť sa so sebou, svojim telom a pocitmi v rôznych častiach seba. Keby som bol lekár povedal by som: toto tri krát denne, ráno, na obed a večer. A kedykoľvek vás to napadne. 😊

Dôležité upozornenie: Cvičenie môže byť pre niekoho príjemné, neutrálne ale aj nepríjemné. Záleží od toho, čo cítite v danej oblasti, alebo aký príbeh sa tam odohráva. Cvičenie nenahrádza lekársku alebo psychoterapeutickú starostlivosť. Pokiaľ navštevujete psychológa, psychiatra a podobne, poraďte sa s ním ohľadne použitia cvičenia. Pokiaľ by ste cítili, že vám otvára niečo s čím si neviete rady, prosím vyhľadajte terapeuta, ktorý vám pomôže cvičenie dokončiť a integrovať. Túto zodpovednosť nechávam na vás.

Cvičenie:
1) Predstav si, že tvoje ruky nevyrastajú iba z ramien, ale že vyrastajú v skutočnosti zo srdca. Daj si čas to nacítiť, vnímaj aké to je, keď ti ruky vyrastajú zo srdca.
2) Na chvíľku zostaň s týmto pocitom, všimni si čo chcú robiť tvoje ruky a telo, pomaličky im to dovoľ, stále ukotvený vnímaním v svojom srdci
3) Nenásilne a postupne dovoľ svojmu srdcu, aby sa roztiahlo až po končeky prstov na rukách. Môže to trvať minúty, dni alebo i týždne. Všetko je v poriadku.
4) Postupne sa „pozri“ svojim vnútorným zrakom zo srdca dolu, akoby si stekal/a svojou pozornosťou dolu do brucha a panvy.
5) Môžeš cítiť čokoľvek, objím to srdcom, prijmi, zober to do náručia a všímaj si aké to je.
6) Ako sa cíti tvoja panva a pocity v nej, keď sú objaté láskavým objatím, ktoré nesúdi?
7) Po čase (minúty, dni, týždne), keď sa dokážeš uvoľniť v svojej panve a cítiť sa tam bezpečne, pozri sa z nej cez svoje stehná a nohy dole, do srdca Zeme. Vytvor si postupný vzťah so srdcom Zeme. Od svojho srdca, cez panvu a nohy a chodidlá až do srdca Zeme.
8) Všimni si ako prúdi energia/pocit zo srdca Zeme cez tvoje chodidlá, nohy, panvu až do srdca a rúk. Až do končekov prstov.
9) Aké to je?

Čokoľvek je tam pre teba dobré a príjemné, dovoľ si nasávať a prijímať až do svojich kostí. Tak často, ako si dovolíš.

Prajem vám krásne dni, Elias Bohunický.