Zmyselnosť – zlí chlapci a zlé dievčatá

Mám na srdci a na mysli tému o zmyselnosti, zmyslovosti, cítení a pravdivom prejavení sa. O odvahe a ochote sklamať – ak treba – očakávania druhých (rodičov, priateľov, spoločnosti), pokiaľ nejdú naším smerom a spôsobom. 

Tému o hlade, hlade po skutočnej blízkosti či dostatočnej vzdialenosti. O vášni, strachu a pocitoch viny. 

Za to, čo prirodzene patrí alebo by mohlo k životu. Čo ho oslavuje, víta a posúva ďalej. Slobodnému prejaveniu súhlasu i nesúhlasu práve tak, ako to cítime. 

O nasýtení sa tým, čo formuje náš život odmalička do okamihu, kým si to neurobíme naplno po svojom. Na čom závisí náš pocit naplnenia túžob, vyberania si partnera, ustátia si vlastných hraníc. Dovolením si snívať a tento sen realizovať – fyzicky a skutočne. 

Na čom môže závisieť naša váha – plnosť či prázdnota, „tučnota“ či „chudosť“. Pocit jednoty alebo osamelosti. Téma i o tom, od čoho závisí naša potreba robiť veci preto, aby sme sa páčili ostatným. Či nerobili to a tak, čo potrebujeme, aby sme neohrozili naše právo byť súčasťou… 

Hovorím o DOTYKU. 

Poznáte niekoho, kto je nasýtený dotykmi a telesnou i psychickou blízkosťou? Dotykmi priateľskými i intímnymi? Takými, čo oslavujú jeho/ju proste len tak? Patríte k týmto vyvoleným? Gratulujem! A v opačnom prípade… vás pozývam na malý výlet písmenkami. 

Ak sme ochotní skúmať, ako sme a chceme byť vo vzťahu s ľuďmi okolo nás, nevyhneme sa zvedavosti, ČO nám „prináša“ pocity uspokojenia a naplnenosti v živote. 

Objatie, milovanie sa s niekým, vrúcne slovo, dobre odvedená práca, peniaze, vizáž, postavenie, úspech našich detí…?

A koľko z tejto naplnenosti naozaj vydrží, ostáva dlhodobo ako hlboký stály pocit radosti a správnosti pociťovanej v tele. 

Čože? V tele? Myslí sa tým, že telo sa teší a podľa toho sa hýbe a prejavuje? 

Áno. 

Ja som na sebe v posledných rokoch skúmal a s ostatnými konfrontoval najmä dve témy – 

1) čo nám prináša slasť, blaho a radosť?

2) A kedy sa objavuje hnev a hanba v ich rôznych podobách?

Tieto témy sú úzko späté s našimi prirodzenými potrebami, vyplývajúcimi z toho, že máme telo. Ono si niečo pýta, je spojené s psychikou a v závislosti od naplnenia potrieb tela v detstve sa vyvíja i naša psychika, naše postoje a očakávania, presvedčenia. 

Pred 10-timi rokmi som si uvedomil, že hlavným dôvodom, prečo som začal robiť masáže, bolo, že mne samému chýbal dotyk.  Tým myslím TEN dotyk, po ktorom volal môj hlad. Ale neuvedomoval som si to takto. 

No mal som potrebu byť v kontakte. Dobrou neuvedomelou cestou bolo stať sa masérom. Postupne rokmi som si to začal uvedomovať, no ešte stále som si nedovoľoval pýtať si taký dotyk, s tými ženami a mužmi, ako ma to k nim pravdivo volalo. 

Mohol by som sa vyhovoriť na to, že som mal žiarlivú priateľku, že sa rodičom nepáčilo, s kým som sa kamarátil, že partia nepovažovala sa dosť dobrých takých, čo neuznávali jej hodnoty, že chlapi sa predsa neobjímajú… bla bla bla. 

Zotrvával som v akýchsi bezpečných vzťahoch a vzorcoch, s neuvedomelými pocitmi „dobrého chlapca“. Toho, čo nepovie, že chce ísť do kina s inou kamarátkou, pretože mu je s ňou tiež dobre. Ktorý nepovedal, že potrebuje toľko a toľko priestoru pre seba samého, či má také a také požiadavky v sexe. Či že sa cíti zahltený tou emočnou archeológiou a ospravedlňovaním sa ľudí okolo seba namiesto prebratia zodpovednosti. 

Proste zo strachu. 

Áno, dal by sa nazvať „empatiou“. Keby som o ňom nevedel pravdu. Že som si nedovolil žiť tak, ako som to naozaj cítil a potreboval. 

Po rokoch – keď som sa začal spontánne dotýkať a objímať, seba i druhých, stretávať sa s inými a tak, ako som to cítil – som začal objavovať starú pravdu. 

Že sme väčšina (česť výnimkám) v strašnej „ haluške“. A trvá dlho ju odhaliť, je to bolestné, sebaskúmajúce a vyžaduje to úprimnosť. 

A tou „haluškou“ je stres z blízkosti, dotyku a intimity. Strach z odmietnutia. Pocit, že nie sme dosť alebo je s nami niečo zle, že sme nesprávni a nepraví. A potom si to občas podporujeme tým, že sme nepravdiví. Hm? Že?

Že bol krásne vytvorený, až profesionálne cielene. O tej téme píšu úžasne rôzni autori – J. Liedloffová v Koncepte kontinua, A. Janov v Prvotnom výkriku, J. Prekopová v Pevnom objatí a pod. 

Téma hladu po oceňujúcom a vyživujúcom dotyku môže byť hraničná, nepríjemná a zahanbujúca. Vyžadujúca dostatočnú odvahu a bezpečie. Ako sa mohlo stať, že sa hanbíme prejaviť si sympatie, vypýtať si objatie či bozk? Kto vymyslel, že telo je hriešne? A čo z toho mal, čo tým chcel kto dosiahnuť? 

Ako je možné, že spoločnosť podporuje bezcitné zachádzanie s novorodencami tak, že strácajú kontakt a spojenie s radosťou vyplývajúcou z napĺňania telesných potrieb? Aký puritán vyhlásil, že zmyselná žena je diablovo pokušenie? Že prebudenie sa v tele, byť si vedomý svojich zmyslov je hriešne? Ako je možné, že na tom často aj nevedomky fičíme ešte aj dnes?

Je pre spoločnosť výhodné, ak namiesto naplnených ľudí máme masy závislákov na jedle, drogách, televízii či asketizme? Je vôbec možné sa z tohto kolotoča generácií manipulácií vymaniť? Ako? 

Ako sa cítiť naozaj naplneným až tak, že život konečne začne dávať zmysel a hlboké radostné uspokojenie? 

Zažil som, že kým nie som dostatočne telesný, všetko sa tvári v „porádečku“. Máme svoje predstavy o tom, ako sa vzťahujeme, ako milujeme… zväčša iba PREDSTAVY. Po konfrontácii s fyzičnom sa často rozpadávajú. 

Asi ako keď si bojovník predstavuje, ako skvele ovláda techniky a v skutočnom zápase je prekvapený – v realite je to inak! 

Začal som reálne „vidieť“, ako hráme svoje hry. 

Muži i ženy sa pre pocit bezpečia schovávajú v rolách rodičov, učiteľov, archetypálnych rolí či detí, je to „bezpečnejšie“. Pretože byť si zarovno – stretnúť sa ako muž so ženou či proste žena s mužom – obnáša konfrontovať sa so sexualitou, postavením, túžbami. 

Tak spoločensky radšej hráme tých nad, chlapi berú ženy ako dievčatká a ženy mužov ako chlapčekov. Či sa hráme na slabučkých. A vnútri stále hlodá divný pocit – hlad, túžba po spojení s tým pravým či pravou, TOU či TÝM. 

Mimochodom – romantická predstava o túžbe je hlúposť, nie romantika. Pretože túžba je vlastne bolesť za niečím, čo nemám. Čo je akosi nedosiahnuteľné. Pretože je to v minulosti alebo budúcnosti! Nie tu a teraz. Ako sa toto mohlo stať romantikou a predlohou pre vzťahy? 

Lebo utrpenie je viacej cenené a povolené, ako žiť v spokojnosti, plne si vedomý svojich potrieb a ich napĺňaním? Jeden učiteľ mi pri kríze vo vzťahu dal otázku: „Čo je tam zakázané?“ BUM! A osvietilo ma. 

Napadá i vám niečo? 

Skrátim to. Čokoľvek pre život potrebné a formujúce ako dostatok bezpečného objatia, láskavého hlasu a dotyku sami sebe i s ostatnými. Náš nervový systém, imunita, tvorivosť či sebahodnota úzko súvisia s tým, že žijeme vo svojom Tele a naplňame svoje pravdivé potreby. Svojím vlastným rytmom života. 

Poznáte ten pocit, keď spravíte konečne niečo pre seba a podľa seba a dostaví sa pocit viny a hanby? Úžasný mechanizmus, však? Dobrá správa, dá sa to „preprogramovať“, ale pozor!! Nie iba vykecávaním sa a podobne. 

TELESNOU SKÚSENOSŤOU, ktorá potvrdí alebo vyvráti správnosť postojov a očakávaní. Preprogramuje staré vzorce napätia v tele. Toto nás alebo lepšie povedané takto SA oslobodzujeme a navraciame do radosti. A ZMYSELNOSTI  ktorá nemá funkciu zvádzať, ale pomáha nám žiť Život naplno. 

S divokou nekompromisnou živosťou, ktorá hovorí áno tomu, čo život prinesie. A na to sa vlastne musíme konečne stať aj „zlými chlapcami a zlými dievčatami“. 

A začať načúvať sebe samým. Svojmu rozumu, srdcu bruchu aj panve. Sebe ako celku.  

Tak čo, ste pripravení prípadne i sklamať očakávania druhých, aby ste mohli žiť svoj život? 

Elias Bohunický