Zraniteľnosť ukotvená v Sile – vzťahová posilňovňa pred hanbou.

Dobrý deň Vám všetkým. V tretej časti z cyklu „Hanba ako strážca ľudskej dôstojnosti“ sa budem venovať téme hanby a zraniteľnosti v zmysle významu „vzťahovej kondície“.

Čo je pre mňa motiváciou?

Radostné, hravé, intímne a silné vzťahy. Rád by som, keby ste si mohli dovoliť čítať text o niečo viacej telom než hlavou, doslovne ho zažívať cez telo, vnútorné obrazy, chute či vône. Aby text mohol byť pre Vás živý, mohol sa Vás dotknúť a aby ste si Vy z neho mohli niečo zobrať do svojho bežného každodenného života. A tak do všetkých typov vzťahov, ktoré žijete, či by ste radi žili…

Takže, čo vnímam pod výrazom „vzťahová kondícia“?

Ide o našu schopnosť vytvárať a starať sa o svoje potreby a zaujímať sa o to, čo teší a potrebuje i druhá strana. V tomto potrebujeme teda MAŤ ZÁUJEM ako o svoje pocity, tak i o pocity všetkých, čo sú účastní vo vzťahu.

Mať takýto typ záujmu nie je vždy jednoduché, pretože to súvisí s určitým vnútorným stavom, našou schopnosťou sa uvedomovať. Čiže ide o našu kapacitu – kondíciu – práve v tejto chvíli, byť vedomý AKO SME VO VZŤAHU. Všímať si, ako si dovoľujeme byť pravdiví telesne, psychicky i spirituálne. V niektorých situáciách je to ľahšie – keď sa cítime bezpečnejšie – a v niektorých potrebujeme nazbierať odvahu „sa nechať vidieť a počuť“. Keď píšem o nazbieraní odvahy, ide teda o akýsi proces posilňovania sa v sebe samom. Hovoríme tomu rôzne. Napríklad – veriť si, dôverovať si, že si môžem dôverovať. A to je niečo, čo sa posilňuje skúsenosťami. Opakovanou ochotou spraviť aj chybu a prípadne sa strápniť, pretože nemáme odkiaľ tušiť, ako zareaguje druhá strana. Pod ňou myslím buď jedného človeka, alebo i skupinu.

     

Pre naše vzťahy to je doslovný rozdiel od prežívania k žitiu. Ako si to môžem dovoliť tvrdiť? Pretože naša empatická otvorenosť a pravdivosť povedať, urobiť vypýtať si TO, na čom nám záleží, je darom. Áno, je našim darom do vzťahu. Takže, buď do vzťahu darovávame toto, alebo akési tajomstvá, ktoré sťahujú našu pozornosť. Oslabujú dôveru, vytvárajú domnienky a neistotu. Častokrát je to nevedomky, a súčasne to na veci nič nemení pre výsledok v zmysle mechanizmu diania.

Ak totiž povieme, VYJAVÍME, čo sa v nás deje, čo cítime a potrebujeme, dávame druhému dar slobody presne vedieť, na čom s nami je a nemusieť tápať a hádať. Oslobodíme ho od povinnosti cítiť a riešiť naše veci za nás.

To mi príde naozaj ako dar, ktorý vytvára dôveru a posiluje nás i vzťah. Ide o rozdiel, či sme v danej chvíli schopní sa rozhodnúť byť pravdiví i so strachom a rozklepanými kolenami či trasúcim sa hlasom. V tomto mechanizme naozaj nefunguje snažiť sa byť nad vecou, pretože naše vyjavovanie sa stráca na dôveryhodnosti, dokonca sa často stáva, že sme nielen nad vecou, ale i nad tým, komu to vravíme. Síce sa tak na jednu stranu „chránime“ pred hanbou a akýmsi pocitom slabosti a zraniteľnosti, čím platíme možnosťou priamo cítiť a byť cítení. To komplikuje dopravnú situáciu na našich vzťahových mostoch – vzniká zápcha. Tie autá na ceste, ktoré blokujú premávku, predsa i v bežnej reči voláme nie stojace auto, ale prekážka na ceste. Cítim sa hravo so slovom dopravná situácia . Do-prava. DO pravdivosti. Pravdivo. A tak keď vo vzťahoch, k sebe i iným – ideme skôr doľava než doprava, vzniká akási zápcha medzi možnosťou vytvoriť stretnutie s druhým človekom.

Prečo dovoľujeme, aby vznikala „doľavná“ situácia? Pretože zo strachu byť takými, akí práve sme v tom ,čo cítime a potrebujeme, radšej zľavíme z toho, čo je pre nás dôležité. A čím je to dôležitejšie, väčšie, čím väčšiu osobnú vášeň k niečomu alebo niekomu skrývame, tým vytvoríme „doľavnejšiu“ situáciu. Ak zľavíme z toho, čo cítime, že je pre nás podstatné, ako si nás môže vážiť niekto iný, keď si nevážime sami seba?

Čo s tým? Čo so sebou v takýchto momentoch?

Mnohí vieme, že sa „to“ často deje nevedome. Každý z nás má za sebou svoj príbeh, ktorý ukazuje ako sme sa dostali tam, kde sme. A tento príbeh sa bude odvíjať podobným spôsobom dovtedy, kým

  

sa začneme uvedomovať „ako sme“. Vtedy prijímame svoju zodpovednosť za „TO“, čo sa „nám deje“. Zisťujeme, že sme to my, kto to vytvára a inscenuje. My sme tí, čo vytvárajú svoju dopravnú zápchu, zo strachu, že niekomu alebo niekto nám bude príliš blízko. Že to bude príliš intímne. Pretože v intímnej blízkosti prebieha jeden veľký alchymistický proces – všetko sa chce meniť na zlato/prijatie. Jedno veľké ÁNO všetkému – možnosti si vypýtať i odmietnuť. Slobodné Áno i slobodné Nie. Tak nás intímna vzdialenosť (samozrejme nejde tu iba o sex!, ale o magickú kvalitu rozhovorov a zdieľaní) vedie k pravdivosti. Ako? Cez zvyšujúci sa tlak, ktorý vzniká, keď sa bránime byť videní takí, ako sme. Tým nemyslím bezhlavo konať, mienim tým naozaj vnímať svoju zraniteľnosť pri ukázaní sa. Pretože to nás robí cítiacimi na rozdiel od emočnými či vymyslenými. Sme tak skutoční, a „doľavná“ situácia sa mení na „dopravnú“. Takto dáme hodnotu tomu, čo sami cítime, dovolíme si sa cítiť zraniteľne (čiže realisticky) a „do-volíme“ – volíme teda ísť „do“ seba a k sebe. Toto druhí potom vnímajú ako našu pravdu o sebe a tak ich ponúkame k rovnakej pravdivosti. Tu si určujeme, aký vzťah to bude. Neznámi, známi, kamaráti, priatelia, partneri. Top je to, čo sa deje v našom psychickom svete, vo vnútornom svete našich vzťahov. To je to, ako sa naozaj máme vo vzťahu. Už to, ako vyzerá vzťah navonok, v tom fyzickom svetle, môže byť úplne iné. Toto ukazujú napríklad rodinné či iné formy konštelácií.

Toto je tá vnútorná rovina našich vzťahov, ktorú volám „snová rovina“. Preto som použil výraz ako „vyjavenie sa“. Vyjaviť kto a ako práve som. Tým vzniká uvedomenie a oslobodenie na oboch stranách. Dopravná situácia.

A ako s týmto všetkým súvisí hanba?

Hanba je hlavným dôvodom, prečo takto „nie sme“, nežijeme. Sú to všetky tie hlasy, ktoré nám hovoria ako sme nedostatoční – nie dosť silní, krásni, bohatí, múdri, dosť muž či žena.

A keďže jediný spôsob, ako s týmito hlasmi vo finále naložiť, je konfrontovať sa s nimi – potrebujeme na to odvahu a určité bezpečie. Či už ochotou si vypýtať podporu alebo sa pýtať, ako sa má ten druhý.

To môžeme spraviť i smerom k „hlasom“ v našich hlavách – otočiť sa k nim priamo a spýtať sa, čo je motivácia toho hlasu (vnútornej postavy) mi vravieť pre mňa oslabujúce či zahanbujúce veci. Najčastejšie zistíme, že sa práve rozhoduje pre svoj väčší komfort, jednoduchosť, radosť a blahobyt. A ktosi v nás sa vtedy ozve – nesmieš, nemôžeš, to sa nepodarí, nemáš nárok, lebo nie si dosť. A toto je najčastejšie spätná väzba z detstva od rodičov, starších súrodencov, zo školy či od trénerov a učiteľov.

Keď nazbierame odvahu sa na toto jasne pozrieť, uvedomíme si o čo ide tomu hlasu/om – môžeme sa rozhodnúť. Pretože tým hlasom ide zväčša o naše bezpečie, ktoré je zvrátené – vyžaduje neslobodu, ponúka smútok a závislosť. A to potom my ponúkame do vzťahov, poslušne pokračujeme vo vytváraní „doľavnej“ situácie tak, ako sme sa to naučili.

Na zmenu je potrebné aby sa v nás objavili otázky typu:

• –  Čo je to, čo práve cítim a potrebujem?
• –  Čo je to, čo chcem v hĺbke seba, čo cítim bruchom a srdcom?
• –  Kto som práve teraz, akú rolu predstavujem?
• –  Čo mi táto rola dáva a čo berie/čo ma stojí? Čo si tým umožňujem a znemožnujem?
  

Vtedy sa začíname uvedomovať a oslobodzovať. Pretože ak si nedovolím žiť svoje šťastie a blahobyt – druhí si to vždy nejako zlíznu. Vedome či nevedome. Buď ich budem zahanbovať svojimi rôznymi stratégiami, alebo ochudobňovať o seba. Stojac na moste hádžeme pred seba autá, bicykle, kone, zátarasy a popritom cítime smútok a hnev ako sme osamelí v tom, na čom nám najviac záleží. Alebo sa od toho radšej odvrátime úplne a povieme že „sme v pohode“. No nie je to zvrátené?

Potrebujeme trénovať, cvičiť vyjavovanie sa. Robiť chyby, hovoriť o tom, opäť konať, a ak to inak nejde, opäť sa učiť s dôverou v seba na chybách. Natrénovať svoju schopnosť uvedomiť si, že sme na hranici svojho komfortu a bezpečia – že na tejto hranici s rozhodujeme, či si dovolíme byť zraniteľní a teda pravdiví, skutoční. Alebo či pôjdeme „doľava“ a nebudeme dôverovať ani sebe, druhému a životu.

I takto môže vyzerať vedomá práca s hanbou. Z môjho pohľadu a skúseností zatiaľ jediný skutočne fungujúci spôsob ako žiť svoj blahobyt je venovať sa, zaujímať sa.. Presné vyjadrenie sa prináša úľavu, pocit hrdosti a pomáha nám budovať dôveru k sebe samému. Keď nechceme vyjasňovať, akosi používame druhých, aby sme sa na nich „postavili“. Ak druhý musí tápať v tom, kto sme a čo chceme, vzniká zahmlievanie a pocit neistoty. V predchádzajúcich článkoch som písal, že hanba je veľmi telesný pocit. Zahmlievaním či klamaním vzniká telesne pocit neistoty, nerovnováhy. Druhému potom dlžíme svoju pravdu.

Preto sa mi páči predstava „vzťahovej posilňovne“. Súvisí s nabratím odvahy a schopností žiť Život s vášňou a nielen život. Ochoty, ak je treba nájsť človeka alebo skupinu, kde bude možné s hanbou trénovať. A v tom nám všetkým želám veľa odvahy, podpory a dôvery.

Srdečne